Vlčia láska [DOKONČENÉ]

2.kapitola=Spoznanie osudu

,,Takže?" Spýtala som sa nedočkavo, no zároveň som sa trochu obávala, čo povie mamka.

,,Poviem jej to ja. Takže Sam... Ako iste vieš, my vlkolaci máme svoje spriaznené duše. Navzájom dostanú polohu tej druhej polovičky. Všetko sa to začne, keď obaja dovŕšania sedemnásť rokov."

Toto som už vedela, ale v tom mi napadla jedna otázka, ktorú som ihneď mame položila.

,,Dobre, ale ako to, že on vie, kde som ?"

Na toto zase zareagoval ocino. ,,Možno, preto lebo je od teba starší a už dostal nejaké nápovedy, kde ťa môže nájsť."

V tom mi to došlo. Ja mám zajtra sedemnácť. Takže ho spoznám.

,,No, dobre. Ale ja mám sedemnáct už zajtra..."

Mamina sa len usmiala a odpovedala
,,To my samozrejme vieme. Možno si pre teba tvoja láska príde."

Toto ma vystrašilo. Príde si pomňa úplne cudzí človek a ja mám hneď s ním odísť nevedno kam? ,,Musím s ním hneď odísť?"

Ocino sa nad mojou otázkou zasmial a povedal mi niečo, čo som vôbec netušila.
,,Samozrejme, že nie. Tvoja mama odišla so mnou až po roku spoznávania. Ale niektorý vlci na to nemajú nervy."

Nad týmto som sa musela pousmiať. Môj mozog to ale nechcel nechať na pokoji a tak mi hlavou preblesol nepríjemný scenár.

,,Ale čo ak bude na mňa hnusný? Čo ak bude chcieť hneď odísť?"

Mama ma pohotovo chytila okolo pliec a začala ma jemne po nich hladiť. ,,Neboj. My máme dobrú ochranu. Môžme ich postupne k sebe púštať. Keď sa na to nebudeš cítiť, tak sa medzi vami vytvorí bariéra. Môžeš určovať kde sa ťa ešte môže dotýkať. Ale keď mu raz dovolíš držať ťa za ruku alebo ruky, tak ťa môže hocikedy za ne chytiť."

,,Dobre..." Chvíľu som spracovávala informácie. ,,Asi... idem hore do izby." Usmiala som sa na nich a ihneď vybehla schody.

Celé mi to prišlo ako z nejakého filmu. Ale vedela som, že sa raz ho aj tak spoznám. Či chcem, alebo nie. Nedokážeme bez seba žiť. To je zákon.

Zobrala som si mobil zo stola a naspäť si ľahla. Išla som napísať Laure, mojej najlepšej kamarátke. Tiež je vlk. Spoznali sme sa v prvom ročníku na základke a tak nejak sme si padli do oka.

Sam: Ahoj, Lauri.

Laura: Ahoj, Sam. Potrebuješ dačo? 💗

Sam: V podstate hej. Si v škole či doma?

Laura: Doma. 😄

Sam: Prišla by si prosím ku mne? 🙂

Laura: Ok. O 12:00 som u teba. 😉

Sam: Dobre, fakt diky... 💗

Laura: Pohoda.😊 Zatiaľ ahoj! ❤

Sam: Ahoj! ❤

Ticho naraz preťalo zaklopanie.

,,Ďalej".

Vo dverách stála vysmiata mama.

,,Sam, chcela som vedieť, ako to zvládaš." Opýtala sa s ľútosťou v hlase, ktorú sa snažila zahnať úsmevom.

,,Tak, snažím sa.. Kedže zajtra ho spoznám." Odpovedala som jednoducho a úsmev jej opätovala.

Nastalo medzi nami trápne ticho, ktoré prerušila mamka

,,Inak, od zajtra budeš chodiť do školy pre vlkolakov. Môžu sa u teba objaviť nejaké schopnosti." Žmurkla na mňa a chcela sa postaviť.

,,Mami?" Chytila som ju za ruku a s otázkou v očiach, v ktorých mi veselo skákali iskričky smiechu.

,,Hmmm?"

,,Nedala si si niečo ?"
Mamina sa zasmiala a veselo mi odpovedala na otázku ,,Nie, Sam... Toto je realita. A mám dobrú správu, Laura bude chodiť s tebou."

Trošku sa mi uľavilo, no zmohla som sa len na obyčajnú odpoveď. ,,Aspoň že tak."

V tom mi napadlo, že by som jej mala povedať, že Laura príde.

,,Inak, o dvanástej by mala prísť Laura. Asi si pôjdeme zabehnút do lesa." Usmiala som sa a tým si pýtala povolenie.

,,Jasné! Len sa prezleč." Postrapatila mi vlasy a zmizla za dverami.

Pozrela som na hodiny. Už bolo jedenásť a aj najvyšší čas sa ísť prezliecť.

Niekto mi naraz vtrhol do izby. Od strachu mnou myklo. Bol to, ako inak, Dreak.

,,Sam, poď! Už je obed."

,,Dobre, idem. Čakaj... Inak, nemal si byť náhodou v škole ?"

,,Noo hej... Ale mama volala triednej, že mám prísť domov."

,,Dobre, poďme už." Povedala som rýchlo, pretože som začínala byť poriadne hladná.

Pomaly som spolu s Dreakom zišla po schodoch.