Nenávidím ťa Dylan...? :) 2 ✔️

Zase o ňom.

Thomas

Rozosmial som sa. Volala mi Julia. Hovorila, že Dylanovi to je ľúto. Vraj niekedy plače po nociach. BLBOSŤ!

,,Netrep. Možno pozerá nejaký film, kde niekto plače."povedal som do telefónu.

,,Je to pravda! Daj mi k telefónu Tiff!"zakričala na mňa.

,,Tiff, to veľmi dobré nezvládla, takže nebude hovoriť s nikým z vašej rodiny."zrušil som jej. Bolo to možno hnusné, ale svoju sestru mám rád. A nemienim potom počúvať ten plač, keď ju Dylan zase niekam pošle.

Myslel som si, že ho poznám. Mýlil som sa. Je mi úplne cudzí. Keď mi hovoril, že Tiff sa mu páči, smial som sa. Neveril som tomu. Mali sme vtedy 14. No, on hovoril pravdu. Keď som mu uveril, chcel som to roztrúbiť alebo to povedať jej. On ma zadržal, že sa neopovážim. Myslel si, že ho odmietne. Dali sme si dohodu, že ja nikomu nič nepoviem. Keď sme to hovorili, prichytili nás naši. Boli pri našej dohode. Prisahali, že jej nič nikdy nepovedia a Dylan sa jej ani nedotkne, kým oň ho neprejaví záujem. A keď som zistil, že vliezol k nej do postele, šiel som ho zabiť. No, a potom skončila v nemocnici.

Ja som ho však nezabil. No, mal som. Mal som mu vykrútiť krk. Keby som vedel, že sa spolu rozídu! Od tých nervov som buchol do steny. Trochu to zabolelo, ale inač nič.

,,Thomas?! Všetko v pohode?!"zakričala na mňa Tiff.

,,V poriadku, Tiff!"odkričal som jej. Momentálne ju mám na starosť. Rodičia odišli na Havaj, a nás tu nechali. Popravde, ani sa nám s nimi nechcelo. A oni sa potešili, letenky sú drahé. Ak ho ešte raz stretnem, rozbijem mu hubu!