Tučný život

🍂24🍂

Zvyšok týždňa zostal doma. Odychoval na gauči a celé dni sa nudil. Samého ho prekvapilo, keď sa pristihol ako sa mu cnie za školou. Aj Šimonovu šikanu by znášal radšej ako mŕtvolné ticho rozliehajúce sa bytom. Najhoršie však bolo, že si nemal od koho ani len vypýtať úlohy. Jediná vec, ktorá dokáže človeka zabaviť na pol dňa je matematika. Takmer nikdy nikomu nevychádzajú výsledky tak ako majú, takže toto by Andreja zamestnalo nadlho. Navyše aj tak si predsa musí opraviť štvorku, ktorú dostal pred týždňom a úlohami si príklady precvičí, aby ich vedel do najbližšieho testu čo najlepšie.
  S týmito myšlienkami cez seba prehodil bundu, obul si staré vyšúchané tenisky a opustil teplo svojho bytu. Cestou do školy prišiel nato, že vonku sa ochladilo, fúka vietor a možno sa čoskoro rozprší. Oľutoval teda, že si nevzal aspoň šiltovku alebo mikinu s kapucňou. Jediná vec v jeho ruke bol malý zápisník s perom.
  Andrej dorazil do školy, práve, keď mali všetci žiaci piatu hodinu. Mŕtvolne tiché chodby mu však nenaháňali strach, skôr mu dodávali istotu a pocit bezpečia. Po únavnom výstupe schodmi na druhé poschodie sa ocitol pred kabinetom svojej triednej učiteľky. Vzhľadom nato, že nebol iba jej, ale aj učiteľky telesnej výchovy, ktorá Andreja nenávidela ako len mohla, jeho momentálne prianie bolo nestretnúť ju tu. 
  Klop! Klop! ozval sa dutý zvuk a následne klopkanie podpätkov. Dvere sa mierne pootvorili a z nich vykukla hnedovlasá žena. Andrej ďakoval nebesiam, že zabránili stretnúť sa mu s telocvikárkou.
  ,,Andrej! To som rada, že si v poriadku. Ako sa máš? Čo tu robíš? Nemal by si byť doma?" zasypala ho otázkami.
  ,,No... Dobrý deň pani učiteľka. Ja... ja... ja som si prišiel pre úlohy," vykoktal nesmelo.
  ,,Och. No to ideš trošku zle. Ja nemám poňatia prečo si myslíš, že by som ti ich mala dať. Mojou prácou nie je zháňať a spisovať domáce úlohy pre choré deti. Chápem, že možno sa ti nechce ísť do triedy, ale inak to proste nejde. Musíš si ich ísť vypýtať od svojich spolužiakov. Však ste predsa kamaráti, nie? Treba si pomáhať."
  Andrej vykúzlil silený úsmev a mierne prikývol. Nepotreboval jej vešať na nos, že jemu by tie úlohy nikto nedal. Aj keď učiteľka vedela o jeho nie príliš spoločenskom živote, stále si myslela, že na tom nie je až tak biedne. Aké pekné, no celkom naivné, pomyslel si. Keby boli všetci tak priateľskí a optimistickí ako ona, svet by bol hneď krajší. ,,Pani učiteľka, ja by som rád, ale necítim sa ešte tak dobre. Bojím sa aby... aby na mňa znovu neprišli závraty. Nemohli by ste sa prosím niekoho opýtať?"
  Žena v stredných rokoch prikývla a rukou Andrejovi naznačila, aby ju nasledoval až dokým neprišli pred jeho triedu. Potom zaklopala a na chvíľu sa stratila za dverami. Andrej tŕpol aby sa nevrátila s niekým ako je Šimon, no keď sa objavila s Patríciou - slušným a šikovným dievčaťom, zo srdca mu odpadol kameň veľkosti Mount Everestu. Paťa mu pred učiteľkou ochotne nadiktovala všetko čo mal urobiť, ale keď sa triedna vzdialila, hodila po ňom škaredý a nahnevaný pohľad. Či už je niekto slušný alebo nie, krásny alebo menej, Andreja všetci neznášali alebo ignorovali rovnako.