„Hej. Hej!" pobúchal ma Podivín po ramene. Na tvári sa mu rozhostil široký úškrn. Stiahol som si slúchatká, „Je to tu."
Vedel to, rovnako ako ja. Všetci tu prítomní to vedeli. Dievča obďaleč si k sebe tuhšie pritiahlo sveter a privrelo oči. Zhlboka som sa nadýchol. Neznámemu na tvári stále sídlil úškrn.
„Toto je záhada, chlapče."
Vlakom jemne pomykalo. Chlapec začal odpočítavať od čísla tri. Zadržiaval som dych v očakávaní. Kvapky na okne predbiehali jedna druhú. Neznámy stíchol po čísle jeden.
Zadíval som sa po vozni. Nič sa nedialo.
V tom momente sa ozval prenikavý dievčenský krik, hoci všetci prítomní mlčali.
Takže, menšia short story na odreagovanie. Ako pre mňa tak i pre vás :D Trochu záhady, strachu, zvláštneho priateľstva v spojení s cestovaním a to práve vo vlaku. Tak dúfam, že sa bude páčiť, teším sa na vaše reakcie! :)
Viki :)
