Uznávam, bol som mierne frustrovaný. Posledné týždne sa mi zlievali dohromady. Hoci škola, študijné plány alebo spolužiaci boli noví, všetko akosi záhadne spadalo do stereotypu. Dokonca ani cesta vlakom mi viac neprišla o nič zaujímavejšia ako všetko ostatné. Navyše ma hnevalo, že sa mi majú niektoré termíny prednášok pozmeniť. A verte-neverte, s Podivínom a Vranou mám viac spoločného, než by som chcel. Delíme sa o jednu triedu, hoci vzájomne si neprídeme na meno.
Cesty vlakom som poznal naspamäť. A aj ľudí, ktorí si vždy ku mne sadnú. Známa stanica, prichádza Vrana s tentoraz väčším hlúčikom ľudí. Vtedy sa zozadu otvoria dvere a Podivín si opäť sadne na vedľajšie sedačky, nezabudne mi venovať prenikavý pohľad ako nemú výčitku. Spravil som mu azda zle? Možno odhadol moje počiatočné predsudky.
Následne sa odpojí zadný, prebytočný a prázdny vagón. Dovtedy som netušil, čo to je za zvuk, ale jeden krát sa Podivín usadil na svoje miesto a akoby ma to zaujímalo, utrúsil: „Vždy si presadnem, pretože potom odpájajú vagón."
Tentokrát však vyzeral byť nervóznejší. Možno ani on nebol rád, že nám skúšky preložili a my si musíme nájsť iné spoje.
„Som úplne napätá." vyhŕkla Vrana obkľúčená svojím nezvyčajne veľkým kruhom priateľov. Sedela svojej mužskej spoločnosti na kolenách, už to však nebol ten istý, s ktorým som ju videl prvotne. Jej kamarátka pri nej nesedela a jej frajera som videl na nástupišti, avšak si sadol do iného vagóna. Jasný rozchod. Možno som si to nechcel priznať, ale Vrana mi už nepripomínala vranu, bola bližšie k strake. Bažila po bohatstve, hoci ho mala už dostatok. Dokonca ani teraz nevnímala, že chlapcove prsty sa dostávali z jej stehna na lichotivejšie miesta.
„Ako to myslíš?" opýtalo sa iné dievča, visela na Vrane pohľadom.
„Nebuď hlúpa." zahriakla ju, dievča sa ani len neurazilo, „Každý predsa pozná príbeh o tej nešťastnici."
Zbystril som pozornosť. Aj podivín sa unúval zdvihnúť pohľad od mobilu. Od tej doby, čo som ho prvýkrát videl mu pribudol piercing na nose.
„Myslíš tú, čo skočila pod vlak?" opýtal sa chlapec podlízavo a zakusol jej do ušného lalôčiku. Vrana sa usmiala.
„Nikto nevie, prečo podeň skočila. Ale straší tu dodnes." povedala veľavýznamne, prenechala si čas na napätú pauzu a potom pokračovala, len aby si upútala pozornosť všetkých. Predsa to milovala, „Straší presne tu, na tejto istej trase. Každý utorok."
„Snáď tomu veríš?" opýtal sa ďalší chalan pochybovačne.
Vrana vystrčila bradu, pestrofarebné copy sa jej zavlnili: „A nie som jediná. Čo myslíte, prečo tým spojom takmer nikto nechodí?"
Pozrel som sa na Podivína. Keď zacítil môj pohľad, opäť uprel oči do mobilu. Na tvári mu však sídlil úškrn. Na zátylku mi nabehli zimomriavky. Pred očami sa mi začali zjavovať mátohy. Môže to byť pravda?
„Vraj, keď vlak prejde cez miesto, kde zomrela, počuť jej krik plný utrpenia po celom vlaku. A vtedy nik neujde strachu." povedala ponuro, tvár mala vážnu, „Dokonca ani ja som doteraz nemala za potrebu si tento spoj chytiť. Život mi je ešte milý a nepotrebujem, aby ma navštevovala v najhorších nočných morách."
„Navštevuje sny?" vyjachtalo dievča vydesene. Ani som nepostrehol, kedy som zatajil dych.
Vrana zrazu ohlušujúco tleskla, až som sa strhol i ja, a rozosmiala sa: „Hlupáci, keby ste sa videli."
Mala z toho zábavu ešte hodných pár minút, potom ju bozkami utíšil jej partner. Len som nad ňou pokýval hlavou. Mohol som si myslieť, hlúposti.
Avšak na tvári Podivína stále sídlil tajomný úškrn.
Čo vravíte na vývin deja? :)
