Reči typu „keď budem mať osemnásť tak..." alebo „hlavne nech už doštudujem aby som..." či „to je hrozné, chodiť do školy" by ste odo mňa nikdy nepočuli. Študoval som rád, išli mi jazyky, ale i prírodné vedy. Bol však omyl prihlásiť sa na gymnázium, koniec koncov, môj skromný názor je, že mi to do života nič nedalo.
Len nedávno som si s menším skrúšením odopol zelenú stužku a už sedím vo vlaku s kufrom úctyhodnej veľkosti - avšak obsahovo celkom bieda - naprieč novým dobrodružstvám vo vysokoškolských laviciach. Človek by ani neveril ako rýchlo tie tri mesiace prešli. A pritom som nerobil nič. Aspoň teda nič čo by sa patrilo na dospelo uvažujúceho človeka v mojom veku.
Namiesto práce som kapril doma, ku kurzom, ktoré som si nabudený maturitným obdobím preštudoval som ani nezavoňal. Namiesto toho som sa venoval veciam prínosným pre dušu človeka. Tak predsa sa nemôžem sťažovať. Mal som pocit, že maturity zo mňa vyšťavili úplne všetko a posledný mesiac nemohol byť prázdnejší. Napokon som však bol s výsledkami spokojný a cestovaním, či hudbou a inými príjemnými činnosťami som sa vrátil do normálu.
Ak pri posledných slovách páchol dvojzmysel, tak právom. Je jedno ako sa volala. Kamarátka s výhodami. S odzvonením posledného horúce letného dňa výhody skončili. Nevadilo mi to. Popravde nikdy som v tom vzťahu dôležitosť nevidel. Bol to len jarný úlet, neskôr zvyk. Nikdy sme si nerozumeli tak ako by si páry mali. Ani netušila, ako rád cestujem vlakom. Vždy ma to určitým spôsobom inšpirovalo a upokojovalo. Tak ako aj teraz. Akoby stres zo všetkého nového aspoň nateraz zo mňa opadol.
Vydýchol som na okno obláčik pary. Na chvíľu mi zatienil výhľad, ale príliš mi to nevadilo, v sychrave čo vonku pretrvávala som sotva rozoznal domy týčiace sa za dlhými vyprahnutými záhradami. Táto jeseň nestála ani za zmienku. Slnko som nevidel od toho osudného posledného letného dňa.
Vlak zastavil na nádraží. Aj keď bol štvrtok, všade bolo mĺkvo. Niekto predsa len nastúpil do môjho vozňa. Dievča s havraními vlasmi spletenými s farebnými príčeskami do úzkych vrkočov. Na červených perách jej sídlil úsmev a v očiach obkreslených linkou a hustými mihalnicami sídlilo šibalstvo. Za sebou za ruku vodila chlapca s až nepríjemným frajerským výrazom. Sotva sa usadili, už sa venovali len sami sebe. Už som si myslel, že na neho rovno vylezie, keď im radovánky prerušil sprievodca. Opäť som tvár obrátil k oknu. Naozaj mi tie letné výhody nechýbali.
