Premýšľal som o tom, sotva sme sa štvrtok vracali domov a uvidel som vo vagóne Vranu aj Podivína. Premýšľal som o tom veľa.
Pozorne som sledoval Vranu a vyčkával na príležitosť. Dnes tu sedela len s kamarátkou a veselo klebetili. Vtedy zazvonil telefón kamarátky a rozhovor sa prerušil. Vtedy som sa postavil a podišiel k nej. Zadívala sa do okna a preto, aby som upútal jej pozornosť, som si odkašlal. Pozrela na mňa tmavými veľkými očami nekonečnej hnedej. Jej kútiky sa rozhostili do úsmevu. Moje však nie. Nestál som o flirt, hlavne ak som vedel ako to u nej s chalanmi chodí.
„Chcel som sa ťa na niečo spýtať." začal som váhavo.
„Och, pokojne. Sadni si." poťapkala miesto pri sebe.
„Postojím." držal som si odstup, „To, čo si minule vravela o tom nešťastnom dievčati je pravda?"
Na tvári sa jej rozhostil ešte širší úsmev: „Iste. Každé jedno slovko. Ja nikdy neklamem."
Zadržal som jednu nepeknú poznámku na jej romániky s chlapcami. Nečakal som však, že by sa do nášho rozhovoru zapojil aj Podivín: „Prečo by si neveril, chlapče? Neveríš azda na duchov?"
„To som nepovedal." bránil som sa, no on už o mňa nejavil viac záujmu a zadíval sa späť do mobilu.
„Svet je plný záhad a ľudí, ktorí záhady milujú. Preto stratení nemajú pokoja." mykla plecami.
„Len mi to príde trochu nereálne. Prečo by tu strašila?"
„Veď práve. Nevie nájsť pokoja a navyše, nik netuší prečo sa pod vlakom ocitla. Skončila pod ním svojpomocne, alebo azda ju tam niekto postrčil?" hlas jej hrubol. Už ani jej kamarátka nevenovala volajúcemu pozornosť.
„To sú len konšpirácie." nedal som sa.
Tlmene sa zasmiala: „Ako myslíš. Overíš si to."
„Čože?" nerozumel som.
„Každý utorok." povedala tajomne a postavila sa. Jej pohľadu neuniklo nič. Vrana bola krásna, to som musel uznať, ale všetko krásne zatemňoval charakter. Jemne si obtočila jeden copík okolo prstu.
„Presunuli nám predsa termín prednášok. Na každý utorok večer." objasnil mi Podivín tváriac sa, akoby moje IQ nedosahovalo ani číslo môjho veku. Následne sa široko usmial, čo ma vydesilo ešte viac, než jeho nasledujúce slová, „Tešíte sa?"
Bol človekom, ktorý miloval záhady. Ja som bol človek, ktorý zbieral inšpirácie. Nie však také, ktoré by ho mali desiť. Pre tie miesto nebolo. Možno preto som sám sebe tvrdohlavo tvrdil, že sú to všetko hlúposti.
Vlak sa jemne pokýval, hneď nato som počul Vranin šepot pri uchu: „Práve tu, na tomto mieste."
Len som sa na ňu zadíval, akoby s nevyjadrenými výčitkami a sadol si na svoje miesto. Ona sa len pobavene usmiala, lenže v očiach sa jej zračila neskrývaná drzosť. Verila si, predsa „hovorí vždy pravdu". Následne zopakovala moje pohyby ako malé dieťa a usadila sa rovnako na svoje miesto. Odvrátil som sa k oknu, hľadajúc zvyšky inšpirácie v pochmúrnych záhradách, keď mi do uší doľahol jej tichý chichot.
