Okamžite som zoskočil z vagóna, v tej chvíli nevnímajúc aké dôsledky by nevydarený skok mohol mať. Podivín mi boj v pätách. Kričal som zarovno s dievčaťom.
„Vrana! Vrana, dopekla! Stoj!" nechcel som ani pomyslieť na to, čo sa stane ak nezastaví. Náraz, možno ani zakričať nestihne. Vlak ju zmetie zo sebou, po desiatkach metrov od krvilačného incidentu zastaví. Tam ako výstraha, ostane jej topánka. Možno obe, vyzuté. Jediná vec, čo si zachová svoju celistvosť. A Vrana už viac nebude vranou. Ani trošičku.
Och, toľko štúdie, prečítaných kníh, fascinácie z písaných riadkov, ale na skutočnosť človeka nepripraví ani jedno.
Modrovlasá dievčina stála na koľajniciach. Neviem, ako sa tam tak rýchlo dostala, ale opäť tá istá scenéria. Niekomu dohovárala, zliezla z nich. Vrana bola blízko. Otupená kráčala vpred.
„Vrana!" zrúkli sme obaja s Podivínom a ona ustrnula. Skleným pohľadom na nás pozrela, stojac necelý meter od koľajniciach. Vzduch preťal výkrik, i vlak. Vrana stratila rovnováhu a spadla do štrku. A stále ten výkrik. Dva pomotané svety.
„Došľaka!" vydýchol som a zrútil sa k nej, potiahnuc si ju do objatia od unikajúceho vlaku, ktorý nám strapatil vlasy. Teraz to však už bola tá Vrana, ktorú som poznal. Žiadne prázdne, plytké oči, sklené, akoby odrážali všetko svetlo. Boli to opäť tie krásne, hnedé. A plakali.
Tuho som ju objal, Podivín sa zvalil pri nás a rukami si prekryl tvár. Nadával tak, že aj pohan by sa za neho hanbil.
„Už sem viac neprídeme." povedal som rozhodne, „Nech je záhada aká je. Už sem viac neprídeme."
Podivínov nemý pohľad so mnou viac, než súhlasil. Toto by odrovnalo hocakého siláka. A my? My sme na toto jednoducho nemali.
„Očko." hlesla tíško Vrana slabým hlasom, „Prosím, sľúb mi to. Sľúb, že sa sem už nevrátime."
Plakala mi v náručí, telo sa jej chvelo. Tiež som nemal od sĺz ďaleko. Podivín si pretrel oči a jemne zdvihol zrak k miestu, kde modrovlasá dievčina zomrela, kde, stačil kúsok, mohla skonať i Vrana. A ako nemé varovanie, dvojica vyzutých topánok.
„Nevrátime. Prisahám... na moju dušu." vydýchol som. Ešte vždy mi srdce prudko bilo, akoby som bol ubehol jednu míľu. Avšak vyslovené slová som nemienil brať späť. Lenže vtedy som ešte netušil...
Že aká silná to prísaha.
Aj keď sa to nezdá, pomaly sa blížime k finále. Čo vravíte na chod deja? Poteším sa vašim komentárom! A ďakujem za podporu! ♥
Viki :)
