Don't worry, stay strong.

19.

Takže tu máte ďalšiu časť ^_^ ospravedlňujem sa že trochu oneskorene ale teraz veľmi nemám čas.

1 - chcete aby som tu pridávala ešte jednu story? :D (viem že som písala že nemám čas ale písať ju musím tak či tak)

2 - ďakujem za 100 votes na  tejto story :) veľmi si to cením :3

3 - ďalšia časť 5+ votes :)

Ráno zídem dole do kuchyne. Zoberiem metlu a pozametám črepiny z poháru. Kvapky krvi na podlahe už zaschli.  Namočím handru a sadnem si na zem. Keď umyjem podlahu, hlasno mi zaškvŕka v žalúdku. Už dlho som sa poriadne nenajedla. Otvorím chladničku a uvidím že je skoro prázdna. V rohu je posledný jogurt tak ho vyberiem. Po záruke. Pretočím očami a vybehnem hore do kúpeľne. Oblečiem si tričko s dlhým rukávom aby nebolo vidieť rany zo včera. Síce je 10. augusta, vonku je zamračené. Aké šťastie. K tomu rifle, zoberiem kabelku a idem na autobus. Keď vyjdem von, ofúkne ma studený vietor. Ulica je skoro prázdna. Zamknem za sebou dvere a keď kráčam po ceste na zastávku vietor mi rozfukuje vlasy.

Keď vojdem do obchodného centra, je tam plno ľudí. Keď je zima alebo prší, väčšina ľudí ide práve tu. Aj ja som tak robila keď sme bývali v Írsku, pomyslím si a spomeniem si na Nialla. Už je preč. Jediný človek akého poznám ktorý nenávidí Susan. Smutne si povzdychnem. Vojdem do potravín na prízemí. Nakúpim veci ktoré potrebujem a dávam si pozor aby som nekúpila nič naviac. Keď pri pokladni otvorím peňaženku zistím, že z peňazí ktoré som dostala od mamy mi už nezostalo veľa. Tie, čo som si našetrila ja som už minula. „Uhm... Nehľadáte brigádničku?“ opýtam sa predavačky. „Nie.“ odpovie ľahostajne a pozrie na mňa aby som už konečne zaplatila. Podám jej peniaze, vezmem tašku s nákupom a odídem. Prejdem všetky obchody na prízemí s otázkou „Nehľadáte brigádničku?“ a po každom odmietnutí som stále zúfalejšia. Vyjdem na prvé poschodie a vojdem do Forever 21. „Dobrý deň.. Neprijmete výpomoc?“ spýtala som sa neisto.  Predavačka, asi tak 40-ročná sa na mňa súcitne pozrela. „Je mi to ľúto... Momentálne nie.“ Vyšla som z obchodu a sadla si na lavičku naproti. Pozerala som do zeme keď som započula známe hlasy. Obzrela som sa za seba a videla som ich. El a Harry kráčali vpredu a za nimi Susan a Zayn . Držali sa za ruky. Zayn si ma všimol a znovu sa nám stretli pohľady. Vyzeral šťastne ale v očiach mal ešte stále smútok. No už nie taký ako vtedy. Vyrovnáva sa s tým a mne je čoraz horšie. Odvrátila som pohľad a snažila sa zadržať slzy. Postavila som sa a šla opačným smerom k zadnému východu. Rýchlou chôdzou som sa dostala na zastávku za pár minút. Keby som prišla o minútu neskôr nestihla by som autobus.

Keď som prišla domov, prvé čo som spravila bolo to že som sa najedla. Zjedla som iba trochu z toho čo som kúpila lebo som vedela že musím šetriť. Tanier som položila do drezu a šla som do kúpeľne. Napustila vodu do vane a kým som do nej vošla skúsila som či voda nie je horúca alebo studená. Bola taká akurát. Sadla som si, zaklonila hlavu a zavrela oči. Ale hneď ako som to spravila, videla som Zayna so Susan. Zase som mala pocit že sa dusím. Že ma ten obraz ich dvoch zabíja. Vlastne to bola sčasti pravda. V sekunde som otvorila oči akoby som sa práve prebrala zo zlého sna. Ale toto nebol sen. Nanešťastie. Pohľadom som zablúdila na skrinku nad umývadlom. Viem čo mi pomôže „dýchať“.  Znovu som zavrela oči. Nikdy som nechcela skončiť takto. Ponorila som sa do vody a vydýchla vzduch s nádejou že ma chuť znovu sa rezať prejde. Bublinky vyplávali na hladinu a ja som ešte stále bola pod vodou. 20 sekúnd. 21. 22. Vynorila som sa. Kašlem na to ako som chcela dopadnúť. Nestalo sa. Toto je realita, nie predstava môjho vysneného života. Vyjdem z vane a zo skrinky vytiahnem žiletku. Vrátim sa späť a spravím dlhšiu čiaru tesne pod zápästím. Chvíľu pozerám ako sa krv tlačí von a ako nakoniec začervená vodu keď po kvapkách padá. Nemám peniaze. Nemám priateľov. Nemám rodinu. Nemám nič. Cítim ako mi slzy stekajú po tvári. Zas.