Don't worry, stay strong.

24.

Tu máte novú časť :) Trochu neskôr ale predsa... :) Zajtra možno pridám ďalšiu ale keď nie tak potom neskôr keďže idem na dovolenku a prídem asi 4.7 :)) Ále možno aj za ten čas ju pridám keď sa tam budem nudiť :DD

Ďakujem za 3/7 votes na minulej časti :33  

-Pohľad Amy-

Mám dva dni. Alebo teraz už iba jeden? Neviem, čas nejak vôbec nevnímam. Musím sa prebudiť, inak ma odpoja a zomriem. Nebol toto môj zámer? Zomrieť. Tak strašne som chcela až kým som nepočula Zayna ako mi hovorí že ma miluje. Áno, počula som ho. Počula som aj ako prišla El s ostatnými. Keby som mohla od radosti plakať, plakala by som. Keby som mohla niečo povedať, povedala by som. Ale nemohla som. Nemohla som nič povedať, nie to sa pohnúť. Je tu teraz Zayn? Nepočujem ho. Keby som tak mohla otvoriť oči a utiecť smrti, rozmýšľala som, no vzápätí ma znovu pohltila temnota ako za každým, kým na chvíľu niečo vnímam.

Na druhý deň

Znovu som na chvíľu ako-tak pri vedomí. Počujem, že do izby vojde doktor. „Pán Malik?“ opýta sa Zayna. Najradšej by som sa usmiala keď viem že tu je. „Máte hodinu.“ Znovu sa ozve doktor. Hodinu na čo? Sakra tak načo? Hovorte niekto niečo... Povedzte že nie na... Počujem buchnutie dverí. Musím sa prebudiť. Musím. Namáham všetky svaly, robím čo sa dá ale nič. Začínam byť zúfalá. Nie... Toto sa nedeje... „Amy.. Je mi to ľúto.. Prosím odpusť mi to. Nemôžem nič urobiť. Aj tak ma asi nepočuješ.“ Hovorí mi Zayn. Počujem! Počujem ťa! Kričí každá časť zo mňa. Bohužiaľ, moje ústa sa ani nepohnú. Znovu je ticho. Buď pre to lebo Zayn nič nehovorí alebo zasa upadám do „spánku“. Prosím len to nie.. Prosím ni-....

Tentokrát bol so mnou Harry. Keď som sa „zobudila“, počula som iba koniec toho čo mi hovoril: „a ja viem, že vieš že ťa milujem... Ešte stále.“ Hlas mal chrapľavý. Prosím Harry... Netráp sa... Aspoň nie kvôli mne. Bolí ma to. Niekto vošiel dnu. „Harry, máme 10 minút.“ Povedal Zayn. Bol to on kto vošiel. „Ja.. nechám vás tu... ťa tu...“ zamrmlal Harry a odišiel. Počujem, ako Zayn prisunul stoličku ku mne. „Pamätáš, ako si raz prišla k Harrymu po to vysvetlenie?“ začne a ja si uvedomím, prečo povedal to.  „Tam som ťa uvidel prvý krát. Na prvý pohľad si vyzerala byť úžasná. Ale keď som ťa spoznal, vedel som, že som sa mýlil. Ty si bola niečo viac ako úžasná. A potom... Potom ako som ťa našiel u teba doma skoro v bezvedomí, bolelo to. Bolel ma ten pohľad na teba. Ale neľutujem že som prišiel. Keby som to vtedy ignoroval, vyčítal by som si to do konca života. Neskôr, ako som ťa našiel zasa u teba opitú s cigaretou v ruke úplne na dne... Bol to tiež bolestivý pohľad, ale pozri ako to vtedy skončilo. Pobozkal som ťa a bol najšťastnejší človek pretože si mi to opätovala. Ale potom prišiel Niall a Susan a ja som ich považoval za najlepších priateľov. Nevšimol som si ako veľmi ti Susan ubližuje a toto je tá najväčšia bolesť pretože kvôli nej a aj mne ťa teraz vidím takto. A presne toto si budem do konca života vyčítať. Zomrela si... Zomrieš z veľkej časti kvôli mne.“ Zdá sa mi to alebo plače? Nenávidím to. Títo ľudia trpia kvôli mne. Tak rada by som im povedala nech... nech na mňa proste zabudnú... „Ideme na to.. Rozlúčili ste sa?“ spýta sa doktor keď spolu s Harrym vojdú do izby. Nepočujem nič. Asi iba prikývli. Prisahám, že plačem. Aj keď to nevidno. Milujem ťa, poviem mu iba a dúfam že mi číta myšlienky. „Milujem ťa.“ Zašepká Zayn akoby ma počul a chytí ma za bezvládnu ruku. Chcem mu ju stisnúť. Nejde to. „Poďme na to.“ Zamrmle doktor a ja cítim ako mi celým telom prejde vlna energie. Zomrela som? Nie, to nebude ono. Ináč by som nestisla Zaynovi ruku. Bol to letmý stisk ale aspoň nejaký. Žijem. Chcem povedať. Nie, vykríknuť, ale pery sa mi iba zachvejú. „Ona.. Žije.“ Povie Zayn za mňa. Počujem zavŕzganie stoličky. Zayn sedí naľavo, ako tak počujem. To bude asi Harry. Chcem otvoriť oči a presvedčiť sa o pravde. Ale čo asi uvidím? Dvoch milujúcich, utrápených chlapcov a to kvôli mne. No, možno teraz už šťastných ale aj tak... Ešte chvíľu počkám takto v kľude.... „Zázrak.“ Zamrmle doktor a ja cítim, že sa po dlhšom mierne usmejem. Aj tak si to určite každý všimol. Zayn mi ruku stisol ešte viac. Fajn. 3...2...1... opatrne som otvorila oči. Za ten čas, ktorý som tu som túto izbu ešte nevidela. Vlastne, obyčajná nemocničná izba. Steny snehovo biele, posteľ trochu vysoká a železná, tiež biela, nejaké skrinky a dve stoličky na ktorých sedia Harry a Zayn, pravdepodobne od stolíku naproti. Doktor môže mať okolo 45 rokov. Proste, nič výnimočné tu nie je. Až na dvoch ľudí, z každej strany postele kde ležím jeden. „Môžeme ju zobrať domov?“ opýtal sa Zayn. „No, najskôr za dva dni. Ale budete na ňu musieť dať maximálny pozor. Nenechať ju samú a tak.. Chápete..?“ Zayn aj Harry prikývli.

Za pár minút čo ma doktor podrobne vyšetril a uznal že som celkom v poriadnu sa Zayn vrátil do izby. Doktor, tuším že sa volal Westonodišiel. „Kde šiel Harry?“ opýtala som sa ho. „Do práce.“ Odpovedal. Bola na ňom vidieť radosť. Vlastne, neviem či bol niekedy taký šťastný. Znovu si sadol na stoličku vľavo. Chcela som si sadnúť na posteľ ale zastavil ma. „Odpočiň si ešte.“ Povedal a ja som si uvedomila že je to tá najväčšia blbosť. „Veď presne to som robila celých 6 dní!“ protestovala som. „Viem. A bolo to najhorších 6 dní v živote.“ Odpovedal a jemne ma pobozkal. Ako mi to len chýbalo...