Don't worry, stay strong.

31.

Keď som sa zobudila, posteľ vedľa mňa bola prázdna. Posadila som sa, prehrabla si rukou vlasy, pretože som ich mala rozhádzané na všetky strany a chvíľu som sa zmätene obzerala okolo seba, a opakovane otvárala a zatvárala oči aby som s trochu rozkukala. Nakoniec som sa postavila a prešla do obývačky pomaly a zaspato, len len že som o niečo nezakopla. "Dobré ráno!" zvolal Louis ktorý práve nakladal na tanier čerstvo spravenú praženicu. Vyvalovala som oči nad jeho nadšením a energiou takto zrána. No, ale hlavne nad jeho prítomnosťou. Nevidela som ho už dlho. "Ahoj Louis... Kde sú všetci?" spýtala som sa. "Zayn šiel po tvoje veci a Harry do práce." povedal, zvesil si z ramena utierku a prevesil ju cez operadlo stoličky. "Ah tak," prikývla som, "a čo tu robíš ty?" Viem, že to asi znelo trochu... Blbo. Ale bola som taká unavená že som ani nerozmýšľala čo hovorím. "No Zayn povedal, že ti mám robiť spoločnosť aby si tu nebola sama."  odmlčal sa, "Tu máš raňajky." ukázal na tanier pred sebou. Moju mierne neslušnú otázku ignoroval, náladu mu to nepokazilo. Usmieval sa. Prvý krát som sa usmiala aj ja a sadla si na stoličku pred moje raňajky. "Kávu? Čaj? Niečo iné?" uškrnul sa. "No.. Čaj. Ďakujem." pustila som sa do raňajok a musím uznať, že lepšiu praženicu som v živote nejedla. Nabrala som si kus na vidličku a dala si ju do úst. "Je to..." prehltla som, "výborné!" Louis predo mňa položil šálku z horúcim čajom. "Ďakujem." povedala som už zase s plnými ústami. "Za málo." usmial sa.

Zaniesla som prázdny tanier do umývadla presne keď sa rozleteli vchodové dvere. "Čau." pozdravil Zayna Louis. Na tvári sa mi zjavil široký úsmev a šla som ho objať. Vtisol mi pusu na čelo a potom zaniesol môj kufor do jeho izby. Ospravedlňujúco usmiala na Louisa a bežala za Zaynom. "Tak čo? Ako?" spýtala som sa ho keď som za mnou zavrela dvere. Jeho výraz sa zmenil z 'v pohode' na 'naštvaný'. "No.. Hovoril som so Susan," začal a moja nálada sa skazila v priebehu stotiny, čo si všimol, a venoval mi chápavý pohľad. Napriek hnevu a množstvu neopísateľných pocitov ktoré mnou burcovali som sa snažila to na sebe nedať poznať. Zayn pokračoval: "povedala, že sa tu zdržia asi týždeň alebo dva," k mojím pocitom pribudol smútok a strach, "a tak som sa rozhodol, že namiesto riskovania ďalšej drámy a všetkého okolo toho odídeme..." spravil prestávku a pozrel sa na mňa. So zdvihnutým obočím som naňho pozerala a čakala vysvetlenie. Zayna to pobavilo. "No môj kamarát vlastní menšiu ubytovňu v taliansku... 100 metrov od pláže." v očiach mal radosť ale aj nervozitu z mojej odpovede. Môj pohľad zvážnel. "Zayn to je... To je...Úžasné!" vykríkla som a hodila sa mu okolo krku. Všetok hnev, strach,smútok ostatné zlé pocity boli zrazu preč. Vystriedala ich radosť a, samozrejme, nervozita ako pred každou dovolenkou. Nemohla som sa prestať usmievať. On tiež, mal radosť z mojej radosti. "A čo škola?" spýtala som sa, ešte stále v eufórii. "O to si nerob starosti. Bežne sa stáva že niekto vymešká prvých pár dní..." žmurkol na mňa. "Kedy odchádzame?" nasledovala moja ďalšia otázka. "Vidíš! Skoro by som bol zabudol... Ráno o 6 máme byť na letisku." uškrnul sa a môj úsmev zmizol. "O 6?!" Zayn pobavene pokrčil plecami. "To ani nevstanem!" zasmiala som sa a štuchla ho. Chcel mi to oplatiť ale zarazil sa. "Mal by som sa ísť zbaliť." povedal. "A moje veci?" zhrozila som sa nad predstavou že by som si mala baliť veci u mňa doma. Bála som sa ísť domov, som v sprostej situácii. "Tie sú zabalené tu." ukázal na kufor ktorý priniesol odo mňa a hneď nato ma pevne objal. "Zvládneme to." zašepkal a ja v tomto momente na mňa doľahli udalosti s predchádzajúcich týždňov. Hlavu som si pritisla na jeho hruď a čakala som kedy sa mi podarí zahnať slzy ktoré sa neustále drali na povrch. "Zobral si moje plavky?" spýtala som sa takým tónom akoby to bol ten najväčší problém, až sme sa obaja zasmiali. Keď si bol istý, že som v pohode, odtiahol sa a pokračoval v balení oblečenia. "Mám ti pomôcť?" spýtala som sa ho a sadla si k nemu na zem pred kufor. Pokrútil hlavou, priveľmi sústredený na balenie. "Idem spraviť obed." povedala som, usmiala sa a pobozkala ho. Keď som vyšla, Louis sedel na gauči a pozeral futbal. Môj pohľad smeroval do kuchyne. Čistej, upratanej kuchyne. "Och.. to si nemusel" pozrela som naňho. Bez slova sa postavil a prišiel ku mne. "Ale musel." povedal rozhodne, usmial sa na mňa a zvrtol sa na odchod. "Skvele varíš!" skríkla som pred tým než za sebou zabuchol dvere.

Po polhodine rozmýšľania čo na obed som sa rozhodla objednať pizzu. "Dám si Hawai!" zakričal Zayn to spálne a ja som to nadiktovala do telefónu spolu s jednou ďalšou pizzou pre mňa. Potom som sa zošuchla na gauč a zaspala.

Zobudila som sa asi o pol hodiny na zvonenie zvončeka. Otvorila som oči a videla Zayna pri dverách dávať peniaze mužovi ktorý držal v ruke dve škatule od pizze. "Ok. Ďakujeme, dovi." povedal Zayn a predtým než zabuchol dvere zobral od toho muža našu pizzu. "Oh, už si hore." usmial sa na mňa. Úsmev som mu opätovala a zo zívnutím som ho nasledovala ho do kuchyne. "Nevieš, či som zamkol?" opýtal sa zrazu. Pokrčila som plecami a pokrútila hlavou že neviem. Šiel to skontrolovať a vtedy som si spomenula na hnev ktorý som v ňom videla keď som sa ho spýtala ohľadom 'cesty po môj kufor' ráno. Určite to nebolo kvôli tomu, že tu pár dni zostanú. Bolo za tým niečo viac. "Zaaayn?" skríkla som nedočkavo. Pár sekúnd kým ku mne prišiel mi pripadali ako večnosť. "Hm?" sadol si naproti mne na kuchynskú linku. Nahlas som si povzdychla. "Čo sa ráno stalo u nás doma?" uprela som naňho pohľad a čakala. "Ale veď si tu bola." z toho, čo povedal som zacítila motýliki v bruchu. U nás doma... Ale nenechala som ho vyviesť ma z miery. "Nie tu. Tam. U mňa doma." precedila som. V očiach sa mu znovu zablýskla zlosť. Znervóznilo ma to. "Nechcem tí robiť ďalšie starosti..." pozrel na mňa prosebným pohľadom ale nepovolila som. "Budem v pohode." ubezpečila som ho. "Oni... Odkazujú ti že im máš doniesť peniaze ktoré ti vtedy nechala mama.. A keď nie..." odmlčal sa, "a keď nie?" vyzvala som ho, aby pokračoval. "A keď nie, prídu si po ne. A aj po teba.. A vraj, -citujem- 'nechci vedieť čo sa s tebou stane potom. Budeš chcieť zomrieť. Budeš o to prosiť!'" vydesilo ma to. Tak veľmi som nechcela aby si Zayn niečo všimol... Ale stalo sa. Vzal si má do náruče a dlho ma upokojoval. "Psst.. Neboj sa, si so mnou. Neodpustím aby ti niečo spravili." Počúvala som ho iba napoly. Myslela som na niečo iné. "Zayn?" zamrmlala som, "to povedala moja mama?" spýtala som sa. "Nie. Vtedy tam nebola. Povedal mi to ten... Ako sa volá? ... Ted." nevidela som mu do tváre ale vedela som, že sa usmial keď si všimol ako mi odľahlo. "Ideme zjesť tú pizzu. Čo ty nato?" navrhol a ja som súhlasila.

Keď sme dojedli, šla som nachytať jedlo na cestu a Zayn si šiel nájsť svoj pas. "Mám ho!" víťazne zvolal niekde zo šatníka. Musela som sa zasmiať. "Kedy má prísť Harry?" opýtala som sa ho popri ukladaní papriky na chlieb. "Okolo 17tej." odpovedal a naďalej sledoval telku. Prikývla som aj keď to nemohol vidieť. Pozrela som na hodinky. 15:40.

Hotové jedlo som dala do chladničky a prisadla si k Zaynovi. "Pustíme si film?" spýtal sa a pobozkal ma. Súhlasila som a vybrala som Hunger Games. Ten film obaja milujeme, preto som ho bez opýtania zapla. Potom som sa vrátila na gauč a ukryla sa v Zaynovom náručí. Oprela som sa o jeho rameno a on si zložil hlavu na tú moju. Nakoniec ma ešte raz pobozkal a potom film začal. Aj tak som sa nemohla sústrediť. Prídu si po ne. A aj po teba. Ale ja zajtra odchádzam... keď sa vrátim už by tu nemali byť... A oni nevedia, že tu nebudem... Keď tu prídu, bude tu iba jeden človek... Človek, ktorého by dokázali mučiť aby ma prilákali späť... "Harry!" s trhnutím som sa postavila. "Čo?" nechápal Zayn. "Harry. Zostane tu. Čo ak mu ublížia?" moje starosti oň boli väčšie ako by mali byť. Harry síce nie je dievča ani dieťa že by sa o seba nevedel postarať, ale myslím, že naňho by skôr útočili po psychickej stránke. Tak, ako na mňa, keď si odmyslím Luka. Znovu som skontrolovala čas. 16:55. Za chvíľu by mal prísť. Zhlboka som sa nadýchla a posadila sa späť k Zaynovi.

17:34. Film skončil pred pol hodinou a Harry nikde. "Asi sa ešte niekde stavil... Neboj sa, vie sa o seba postarať." upokojoval ma Zayn počas toho, ako som sa nervózne prechádzala po byte.

Bolo už 20:09 keď sa rozrazili vchodové a v nich stál Harry. V momente som vstala z gauča na ktorom som zaspala a keď som sa uistila, že je v poriadku, obaja som ho. "Čo sa ti stalo?" spýtal sa zaskočený mojou reakciou. "No.. Zayn bol dnes ráno u mňa po moje veci pretože sa vrátila moja mama s Tedom a Susan...."

A tak som mu všetko vyrozprávala. Tváril sa pokojne, ale pod povrchom zúril a bol napätý. Nakoniec vnútorný boj vzdal, zaťal čeľusť a zovrel dlane v päsť až mu zbeleli hánky. "tak, a preto musíš ísť k Liamovi." keď som si uvedomila, ako povrchne to znelo, bolo mi trápne. Musíš ísť, bože nič lepšie som nemohla povedať, nie?! "Uhm... Prosím.." dodala som prosebným tónom. "Tak fajn, a čo ty?" tomu že by som hovorila o našej dovolenke so Zaynom som sa snažila vyhýbať. Čo už, musím mu to povedať. Ináč sa odtiaľ nehne. "Noo ja tu vlastne nebudem.. Ideme so Zaynom do Talianska.." zamrmlala som dúfajúc že potichu to bude znieť o niečo lepšie a sklopila zrak. "Okej." povedal ľahostajne, odfrkol a odišiel do svojej izby. Stála som tam ako primrazená ešte pár minút, no potom som si spomenula, že sa musím na zajtra vyspať. Vypla som telku ktorá bola zapnutá ešte od konca Hunger Games a šla som si ľahnúť do spálne k Zaynovi ktorý už spal.