Don't worry, stay strong.

32.

Takže po 1. Túto časť by som chcela venovať                      /neskloňujem/ @PetraMatoukova za tie 2 komenty pri 30. časti ^.^ ďakujem :) a aj za votes a všetko ostatné :)
po 2. pre ďalšiu časť 5 votes a 2 komenty :P :DD

O 5 ráno mi zazvonil budík. Zareagovala som až po tom, čo ma na čas upozornil Zayn, pretože upokojujúca melódia pesničky Safe & Sound ma nútila myslieť si, že toto všetko je sen. Vstala som a odhrnula závesy na okne. Videla som, že slnko ešte stále nevyšlo a obloha je bledomodrá - predsa, veď je koniec augusta-. Trávnik popri ceste zdobia kvapôčky rannej rosy a kde-tu po chodníku prechádzajú ľudia so psom, či tí menej šťastní, ktorí sa náhlia do práce. "Dobré ráno." Zayn má objal zozadu a mnou trhlo pretože som nezaregistrovala jeho príchod. Obrátila som hlavu a pobozkala ho. "Tak čo, pripravená?" spýtal sa s úškrnom. Mala som na sebe stále pyžamo. Všimol si moje starosti a dodal: "Nestresuj. Máš ešte 30 minút." To mi stačilo. Vyslobodila som sa z jeho objatia a bežala do kúpeľne. Dala som si rýchlu, studenú sprchu na prebudenie, vyčistila zuby, obliekla si obyčajné čierne legíny a k nim čisto biele tielko no a nakoniec si dala jemný mejkap zahrňujúci korektor na kruhy pod očami a špirálu.

"Som hotová!" zvolala som nadšene keď som doslova vybehla z kúpeľne. V byte bolo ticho, bola som sama. "Zaayn??" zakričala som. Bez odpovede. Zachvátila ma panika, ako keby jej teraz už nebolo dosť. Prešla som všetky miestnosti no bezúspešne. Nakoniec som šla do kuchyne, keď som našla na chladničke odkaz.
Šiel som odniesť kufre do auta a odniesť kľúče k Liamovi. O 5:35 buď dole, prídeme po teba. Raňajky máš na stole.
Zayn. :)

Nahlas som si vydýchla a vzápätí sa obzrela za seba na hodiny. 5:27. Sakra. Prvé, čo som spravila, bolo to, že som si dobalila veci do kabelky. Kniha, slúchatká, mobil,.. Keď som skončila, bolo 5:30. Raňajky som do seba nahádzala a potom sa šla obuť. Posledný krát som skontrolovala byt, schmatla kľúče a kabelku, zamkla som za sebou a modlila sa, nech stihneme byť na letisku včas. O 5:40 som vybehla z vchodových dverí a očami hľadala známe auto. Nakoniec aj tak zastavili predo mnou. Sadla som si dozadu, pretože vpredu bol Zayn a šoféroval Liam. "Stihneme to?" opýtala som sa zadýchaná. "Jasné. V pohode tam budeme včas." ukľudnil ma Zayn a ja som sa konečne uvoľnila.

"Hej, Amy... Sme tu." jemne mnou potriasol Zayn. Stáli sme na parkovisku pred letiskom. Musela som cestou zaspať. "Mhhh..." vystúpila som z auta a zívla. Liam zatiaľ vybral naše kufre a položil ich na zem. "Ďakujem" pípla som. On sa zasmial a objal ma. "Nemusíš sa ma báť. Nehryziem," povedal a ja som mu objatie opätovala. Potom som zdvihla môj kufor a postavila sa k Zaynovi, ktorý ten svoj kufor! :DD už držal. Obaja sme mu zakývali na rozlúčku a smerovali dnu. Kým sme vošli, Liam zakričal: "Šťastnú cestu!". Otočila a usmiala sa naňho, ako že ďakujeme.

My aj naše kufre sme prešli kontrolou bez problémov. Teraz sme sedeli na lavičke v letiskovej hale a čakali kedy nás zavolajú do lietadla. V malom obchode v rohu miestnosti som si kúpila časopis a kým nás zavolali stihla som ho prečítať 2 krát a raz aj Zayn.

Konečne sme kráčali dlhou úzkou chodbou do lietadla. Našli sme svoje miesta a sadli sme si. Zayn trval na tom, aby som sedela pri okne a videla 'nádherný dych vyrážajúci výhľad' keďže som na rozdiel od neho lietadlom ešte nešla.

Pokým sme nevzlietli, nebála som sa. No od kedy sme vo vzduchu, nemyslím na nič iné, ako na to, čo by sa stalo keby sme spadli. Prežil by niekto? Dosť malá šanca. Ale ak by mal niekto prežiť, chcem, aby to bol Zayn.

Nakoniec som sa poddala únave zo skorého vstávania a tesne pred tým, ako mi hlava mimovoľne spadla na Zaynovo rameno som zaspala.

Zobudila som sa na to, že mnou niekto trasie. Omyl, trasie sa celé lietadlo. "Zayn? Čo to sakra..." dýchala som plytko a nepravidelne. On sa iba zasmial. Vôbec tomu nechápem. Moja panika vzrastala kým sa k nám neozvala letuška. "Vážení pasažieri..." tak a je to tu. Padáme. Všetci zomrieme. Niet úniku. Tuho som privrela oči a čakala čo povie. "Máme mierne turbulencie. Prosím, nepanikárte, za chvíľu to prejde." Vyvalila som oči na Zayna. "Ty si o tom nikdy nepočula?" asi sa dobre zabával. Pokrútila som hlavou. "Nie.. Nikdy by som si nemyslela, že raz pôjdem lietadlom, tak som to neriešila." mrmlala som rozklepaným hlasom. "Nikdy si nebola mimo Británie? A Írska? Počkaj.. Ako si odtiaľ vlastne prišla?" pre zmenu vyvalil oči on a čakal na odpoveď. "Uhm... Nie nebola... Na prázdniny som chodila k babke, nič iné som nepotrebovala. A z Írska sme prišli na trajekte." pohľad som uprela na sedačku pred sebou. "Aha. Tak to ti mám ešte čo ukázať." uškrnul sa a ja som sa letmo usmiala. Turbulencie skončili.

"Chceš niečo jesť?" spýtal sa Zayn keď okolo nás prechádzala letuška s vozíkom na ktorom bolo položené rôzne občerstvenie. "Dala by som si kávu." otočila som sa k nej. "Ecco qui." povedala a podala mi ju. Poďakovala som jej a potom Zaynovi ktorý jej podával peniaze. Malý pohárik fakt silnej kávy som vypila za chvíľu.

"Bari, Taliansko, teplota 35 stupňov. Zapnite si bezpečnostné pásy, pristávame." lietadlom sa rozozvučal hlas letušky. Povedala to rovno dvakrát, raz plynulo v taliančine a raz v angličtine, čo predpokladám, čítala z papieriku. No jej chabá angličtina má netrápila. Prešla mnou vlna vzrušenia a nervozity z nepoznaného. "Tešíš sa?" opýtal sa Zayn s úsmevom od ucha k uchu. "Že sa pýtaš!" vyhŕkla som. Ale v tom nastalo peklo. Nie, nepadali sme. Ani nič podobné. Tlak z pristávania som pocítila v hlave. Myslela som že sa rozletí na milión kúskov. Chytila som si ju oboma rukami a v agónii sa predklonila a oprela lakťami o kolená. Zamrmlala som všetky nadávky ktoré som poznala a v tom som pocítila ako si má Zayn stiahol do náručia. Ukľudňoval ma až pokým sme nezastavili. Nahlas som vydýchla a bolesť pomaly ustupovala. Pozbierali sme si svoje veci a šli vystúpiť.

Zobrali sme naše kufre a keď sme vyšli na ulicu, obklopil ma horúci talianský vzduch. Prvých pár minút som si myslela, že sa zadusím. Zayn takisto. Ale ako sme tam tak stáli na rušnej ulici a čakali, kým po nás príde ten Zaynov kamarát, sme si zvykli.

Po 15 minútach pred nami zastavilo auto. Vystúpil z neho chalan, no, dobre, mal asi 20 rokov. Mal tmavo hnedé vlasy, bol do hneda opálený a svalnatý. "Ciao. Som Enzo Pellergini." uškrnul sa a podal mi ruku. "Ehm... Ja som Amy Youngová." Usmial sa tak, že nadvihol jednu stranu úst, čo mi pripadalo, z neznámeho dôvodu, zlaté.

Bože, cítila som sa tak trápne. Zayn si to všimol, tak si sadol so mnou na zadné sedadlo.

Enzova ubytovňa bola hodinu cesty od letiska. Najtichšiu hodinu v mojom živote. Nikto nič nerozprával. Zayn ma iba držal za ruku a ja som sa celý čas v duchu modlila, nech Enzo zapne aspoň rádio. Nakoniec to urobil. Ale. Nechal zapnuté -pravdepodobne- správy, ktoré, ako inak, šli po taliansky. Pretočila som očami.

Vošli sme do oblasti preplnenej luxusnými hotelmi, penziónmi, ubytovňami,... Kľučkovali sme pomedzi ne až kým Enzo nezastavil pred naším domovom na nasledujúci týždeň. Ak som si myslela, že bude rovnako luxusný ako ostatné, mýlila som sa. Štvorposchodová jednoduchá budova sivej farby, vytŕčala spomedzi ostatných, farebných a nejednoduchých. Každé poschodie tvoril rad balkónov natlačených na seba -podotýkam, že boli dosť veľké,- a na väčšine z nich sedeli ľudia, či už v skupinkách alebo osamote. "Idem vám po kľúče." oznámil Enzo keď sme zaparkovali na provizórnom parkovisku napravo od budovy. Kým sa vrátil, my sme vybrali kufre. Keď nám odovzdal kľúče so slovami: "Prvé poschodie, apartmán číslo 11, nestraťe ich!" odišiel. Proste nás tam len tak nechal, robte si čo chcete, napospas talianom a neznámemu okoliu.

Kým sme na dlhej chodbe z oboch strán lemovanej dverami apartmánov našli ten svoj, prešlo pár minút. Zayn odomkol dvere a my sme sa ocitli v kuchyni. Áno, v kuchyni. Teda, lepšie povedané, kuchynke. Tvorila ju malá chladnička, na nej mikrovlnka, umývadlo, sporák a medzi tým, jediné miesto kde sa dalo niečo položiť, (okrem dreveného stola vpravo v rohu ktorý mal z oboch strán drevené lavičky ako v lese) no ale aj to miesto zaberal z 95% odkvapkávač na riad. V skrinke hore boli taniere a poháre, v tej dole hrnce a v šuflíku príbory. Pred sebou sme mali dvoje dverí: jedny do obývačky, druhé do spálne. Ale pokojne by sa dali obe izby nazvať spálňou. Rozdiel bol jedine v tom, že v obývačke bola telka (šiel tam jeden talianský program). Ináč v oboch izbách skriňa a dve jednolôžkové postele. Medzi chladničkou a umývadlom boli dvere do kúpeľne. Tá bola síce malá ale obsahovala všetko potrebné, okrem práčky. No, a nakoniec tu bol balkón, ktorý sa tiahol cez celú šírku obývačky a spálne.

"Vedel si kam ideme?" spýtala som sa Zayna, ktorý nemohla pokrútil hlavou.

A tak sme sa zložili v obývačke. Vybalili si veci a šli ešte na chvíľu na pláž, ktorá bola, vďakabohu, 100 metrov od nás, takže sme tam v pohode trafili.

_____________________
Meno Amy Youngová som jej dala pretože má nič iné nenapadlo a páči sa mi :) takže ospravedlňujem sa že je to už otrepané alebo ho kopírujem (Tessa Youngová, Aljaška Youngová,..) :D
Keby ste si všimli, že som jej v predchádzajúcich častiach dala iné meno, prosím upozornite ma xD