Johanna Mason

1

Toto je môj prvý príbeh, tak prosím kľudne píšte všetky pripomienky a dojmy, budem len rada. Nebudem písať také tie autorské poznámky ku každej epizóde, ja sama to nikdy nečítam, takže myslím že mnohí z vás tiež nie. Posledná vec: chodím do školy, takže pridávať budem nepravidelne. 
Vaša Autorka

Vojdem do triedy. Polovica detí stíchne, druhá polovica sa stále rozpráva, s takou radosťou a vervou, akú ja prejaviť nedokážem. Už nie. Spolu so mnou vojde ich triedny učiteľ. Usadí sa za katedrou a nič nevraví. Porozhliadnem sa po už tichej triede. Dvanásť lavíc. Tipujem že sú z dubu, tieto stromy som zotínala ešte u nás v obvode. Za nimi sedí dvadsaťštyri žiakov, dvanásť chlapcov a dvanásť dievčat. Lavice sú uložené do kruhu, s medzerami na prechádzanie. Katedra, trinásta lavica, je jasne vyrobená z mahagónu. Päť okien na ľavej strane poskytuje výhľad do okrúhlej študentskej záhrady, rozdelenej na dvanásť častí, každá s iným umelo vytvoreným podnebím a rastlinstvom. Povedala by som o tom, že je to útulné prostredie. Povedala. Ale ja viem, rovnako ako všetci okolo mňa, čo celá táto budova symbolizuje. A nielen táto budova. Každá jedna škola v Panemskej demokratickej ríši vyzerá rovnako, podľa spomienkovej deklarácie, ktorú vydala Rada víťazov. Symbolizuje arénu, ktorou kedysi bola - arénu Hier o život. No táto škola, tá pre mňa znamená - znamenala čosi viac. Je postavená na základoch arény sedemdesiatych prvých hier o život. Mojich hier.
Učiteľ zrazu vstane. Spolu s ním sa postaví i dvadsaťštyri žiakov, ktorí si ma doteraz len so zvedavosťou a strachom v očiach obzerali. Nevedeli, čo sa bude diať. To vlastne ani ja. Dostali sme jednoduché pokyny. Príď. Porozprávaj. Neprejav slabosť. Desiate výročie dňa Pádu, prvýkrát s víťazmi.
Z rozhlasu začne hrať hymna Panemskej Ríše. Žiaci i učiteľ sa postavia a zahľadia sa von oknom. Hlas drozdajok sa mi zlieva so spevom o bolesti a nádeji, ktorú vieme pretaviť do boja a úspechu. Nikdy som túto hymnu nemala rada. Robí svet jednoduchým, prináša perspektívu, príliš nekomplikovanú na to, aby bola pravdou. Povstali sme spolu, už viac nepadneme. Keby len vedeli. Koľko pádov a rán sme utŕžili, kým sme vybojovali to, čo teraz stojí pred nami. Nezávislú republiku, v ktorej má hlavné slovo demokracia. Kým nás drží nádej, iskra planie stále. Tak naivné. Nádej bola rozdupaná mierotvorcami toľkokrát, že už nachádzam len jej úlomky v hĺbke mňa.
Hymna končí. Žiaci sa následne pozdravia - natiahnu ruku a s tromi prstami vztýčenými nahor ju vyzdvihnú smerom k stropu. Učiteľ ich odzdraví podobne, následne sa usadí a spolu s ním na stoličku klesnú i jeho študenti. Nasleduje príhovor prezidentky. Kedysi bývala víťazkou, teraz svoje schopnosti prežitia využíva vo vláde. Rozpráva o tom, aké hrozné boli hry, opisuje nám jej vlastné víťazstvo, pocity prázdna a straty, ktoré každý z nás, vyvolených, zažil v aréne.
Potom sa rozozvučí gong, a zaznie hlas Caesara Flickermana. Vyriekne slová, ktoré nik nepočul už desať rokov. Slová, ktoré sme slýchali každý rok na žrebovaní. Mimovoľne sa mi ústa začnú pohybovať spolu s ním. Túto pasáž viem naspamäť. Jedinú vec, ktorú muselo vedieť každé dvanásťročné dieťa v každom obvode. Slová o vojne a dobrote Kapitolu. Posledné slová už vyrieknem nahlas, s posmechom v hlase, nestarám sa o to, či ma niekto bude počuť. Sú to trpké slová, samotné motto Hier. Nech šťastie stojí vždy na vašej strane.
Rozhlas stíchne, a rozhovorí sa učiteľ. Hovorí hlasom človeka, ktorý zabudol na ťažobu losovania a smrti, ktorá sa toľko dekád niesla nad Panemom. ,,Drahí študenti. Dnes nastal ten deň. Pripomíname si zlo minulé, napáchané v krajine dnes tak nebarbarskej a civilizovanej, ktorá bola kedysi kolískou pliagy zvanej Hry o život. Spomínate si, aké boli pravidlá Hier o život?" Niečo, na čo ja nikdy nezabudem, je pre nich len bifľovacou poučkou v učebnici dejepisu. ,, Pravidlá Hier o život boli jednoduché. Ako pripomienku tomu, že žiadny kraj sa nemôže postaviť sile Kapitolu, bude každoročne vo verejnej lotérii vyžrebované jedno dievča a jeden chlapec. Tí budú následne prevezení do hlavného mesta, kde si budú tri dni užívať luxus Kapitolu. Potom budú poslaní do arény. Tá môže obsahovať hocičo od spaľujúcej púšte po ľadové tundry. Dvadsaťštyri vyvolených tu bude následne počas niekoľkých týždňov bojovať na život a na smrť medzi sebou. Posledný preživší vyhráva a bude si do konca života užívať luxus o akom sa mu ani nesnívalo." Učiteľ sa na chvíľu odmlčí, akoby si spomínal na časy losovania. Potom pokračuje: ,,Buďte vďační za to, že vás tieto časy obišli. Dnes tu je však s nami niekto, koho táto doba pripravila o všetko. Niekto, komu sa podarilo neuveriteľné." Naznačí mi, aby som vstúpila do stredu kruhu vytvoreného z lavíc. Vstúpim medzi lavice, a všetky pohľady spočinú na mne. Zhlboka sa nadýchnem a prehovorím: ,, Volám sa Johanna Masonová a vyhrala som sedemdesiate prvé Hry o život. "