Johanna Mason

5

Zobudím sa v chladnom kupé na to, ako vietor cez pootvorené okno fúka dnu a spôsobuje mi zimomriavky. Nespomínam si, kedy som zaspala, ale cítim sa oddýchnuto – akoby zo mňa opadli najväčšie starosti, a to je naozaj pravda. Konečne mám cieľ, nejdem na náhodu. Započúvam sa do zvukov okolo seba, a uvedomím si, že už nepočujem ako vlak kĺže po koľajniciach ani ako nos vlaku rozráža vietor narážajúci zo strán. Namiesto toho počujem niečo ako krik. Krik stoviek ľudí, más namaľovaných všetkými farbami dúhy, ktoré sa prišli pozrieť na náš očakávaný príchod. Je možné, že som spala až tak dlho? Postavím sa a poopravím si šaty, ktoré som si obliekla už pri príchode do vlaku. Nie som zvyknutá sa stále prezliekať, a tak ignorujem novú kopu žiarivo žltých šiat na konci postele a postavím sa. Podídem ku dverám a chytím do ruky kľučku. Vyjdem von a neobzriem sa za seba – nemám si čo zapamätať, toto kupé je len jedno z mnohých miest, ktoré v najbližších týždňoch, pri udalostiach, ktoré ma čakajú vypustím z hlavy, a ktoré postupne upadne do úplného zabudnutia – načo stratiť čas obzeraním sa? Prejdem po chodbe inak tichého vlaku, teraz však počujem čoraz výraznejší a hlasnejší krik národa stojaceho vonku, pokrikujúceho a vítajúceho nás vo svojom hlavnom meste. Vojdem do hlavného kupé, Nicolas stojí pri okne a rozdáva úsmevy na všetky svetové strany, žmurká na blízko stojace dievčatá a na ich otcov, v drahých krikľavých oblekoch a mejkape hádže žiarivé úsmevy, prisahala by som, že niektorí musia privrieť oči. Sadnem si na gauč, nejdem získavať priazeň ľudu. Nezapadá to do môjho plánu na prežitie, aj keď sponzori svojim zverencom mnohokrát zachránili život. Budem riskovať a pôjdem podľa seba – buď sa to podarí, alebo zomriem filmovou smrťou atraktívnou pre divákov niekde v aréne. Posadím sa tak, aby som videla, čo sa deje vonku. Chvíľu dav ešte postáva okolo vlaku, sme bez možnosti úniku pre nás alebo pre kohokoľvek v tejto mašine. Z diaľky už vidím ako sa k nám predierajú hlavy v bielych helmách s obuškami za opaskom. V krajoch tie obušky používajú veľmi často, i keď na to nie je dôvod, ale tu v Kapitole ľuďom mierne dohovárajú aby ustúpili, a ľudia ich s úsmevom na tvárach počúvajú. Mierotvorci prejdú davom až k vlaku a stavajú zábranu v dave, ktorá má slúžiť ako bezpečný prechod pre vyvolených zo siedmeho kraja. Povedala by som, že tentokrát sa pri vlaku siedmeho kraja zišlo oveľa viac ľudí ako počas iných ročníkov - Salcorpovci sú známi i mimo Obvodných hraníc. René aj Angus sa postavia ku dverám, nevšimla som si kedy prišli, ale prisahala by som, že keď som prišla, ešte tam neboli. Mierotvorci otvoria dvere vlaku a za ich sprievodu vzchádzajú naši mentori, za vlažného potlesku publika. Starým víťazom sa už nevenuje toľko pozornosti ako kedysi – majú ich tu každý rok. Všetci sa tešia na hlavnú atrakciu – na nových vyvolených. Mierotvorci vchádzajú do kupé a ja vstávam. ,,Uvidíme, kto na to má, ty nula", povie Nicolas s úškrnkom na tvári a vychádza z kupé v obkolesení mierotvorcov. Dav začína šalieť. Rev a vresk nadšenia upadne až vtedy, keď Nicolasov chrbát zájde za roh budovy, odkiaľ vyšli mierotvorci. Teraz som na rade ja. Neočakávam žiadne ovácie, no i tak ma zamrzí, keď vidím ako sa takmer polovica davu otočí a odchádza. Začujem slabý potlesk, ktorý však ustane ešte predtým ako vojdem do budovy. Môj plán v podstate vyšiel – nikto sa o mňa nezaujíma. Vchádzam veľkými dubovými dverami do miestnosti s plastovým nábytkom a stoličkami, všetko v modrej a ružovej farbe. Stanica vlakov je rovnako extravagantne divná ako jej cestujúci. Prechádzame cez chodbu do priestorov pre zamestnancov, spoza dvier sa na nás vyškierajú muži s leoparďou kožou, vtáčím perím na rukách, alebo ženy so strašnou horčicovožltou pokožkou ktorá postupne prechádza do bordovej. Neviem, čo ich viedlo k takejto kombinácii, ale počula som, že mnohé ženy chcú ísť v Kapitole za príklad, skúšajú nové farebné mixy, a potom, keď sa to nepodarí, sa utiahnu na miesto, kde budú málo na očiach, a žijú si svoj život poznačený výsmechom ostatných kvôli hlúpemu experimentu. Človek by si pomyslel, že po toľkých rokoch, koľko to už skúšajú – takéto experimenty prišli do módy ešte v období dvadsiatych hier o život – ich to už prestane baviť, no ony stále zanovito skúšajú niečo, čo by ich mohlo vyniesť ku kapitolskej smotánke. Cez chodbu sa dostávame do špinavej a zaprášenej uličky plnej odpadkov. Kapitol má aj svoje nedokonalé stránky. Asi dva metre od vchodu na nás čaká strieborné obrnené auto, do ktorého nastúpime a tentokrát už len sami štyria, bez mierotvorcov, odchádzame do slávneho Tréningového centra.