Johanna Mason

6

Tréningové centrum. Jeden z najluxusnejších bytových komplexov Kapitolu, cez rok prenajímaný obyvateľmi mesta za nehorázne sumy, počas Hier miesto posledného oddychu vyvolených pred ich nástupom na jazdu smrti. Dvanásť poschodí bytov pre vyvolených, ich mentorov a usmerňovateľov, poschodie pre jedáleň pod zemou, a pod ním štyri poschodia na trénovanie zdatností. Vyvolených však vždy pustia do jedného, pri výnimočne ťažkých Hrách do dvoch. Postavil ho prvý prezident Panemu, na oslavu prvého štvrťstoročia Hier o život. Tréningové centrum je jednou z najvyhľadávanejších dovolenkových destinácií kapitolanov, hneď po použitých arénach Hier o život. Toto všetko som sa dozvedela od Kairo, ktorá sa znenazdajky objavila pri nás, keď sme vzstupovani z auta v podzemnej garáži Centra. Uvedomila som si, že som ju nevidela od môjho nepodareného pokusu o socializáciu vo vlaku. Musela ísť samostatným autom, alebo s ostatnými usmerňovateľmi. Môžem len hádať, pýtať sa jej naozaj nebudem. Myslím, že sme si nepadli do oka. Nastúpime do výťahu, teraz už v kompletnej zostave – Nicolas, čierne vlasy má vyčesané, tipujem, že podľa najnovšej kapitolskej módy do niečoho, čo by som pri dobrom svetle nazvala kravinec. Oblečené má bordové tvídové sako, ktoré mu pridáva na veku. Vedľa neho stojí Angus, v obyčajnom tričku s nápisom, ktorý je ťažké vylúštiť pod nánosom farebných škvŕn a oblúkov, tipujem že to je dáky nehorázne drahý kúsok, ktorý by som si nemohla dovoliť, ani keby celému kraju zoberiem päťročné zárobky. Nechcem hovoriť, že Angus je zlý – to určite nie. Ale kvôli zraneniu, ktoré si vytrpel vo svojich Hrách zatrpkol a k ľuďom sa začal správať ako k odpadu. Možno to je len maska, možno je taký naozaj. Netrápi ma to – polemizovanie nad takýmito vecami mi život nezachráni. Vedľa Angusa stojí René v Zlatej tóge a zelenej čelenke zapletenej vo vlasoch. Mama mi raz čítala príbeh, ktorý sa zachoval ešte z čias Starej Ameriky. Bol o nymfe Kallypsó a o hrdinovi menom Leo Valdez. Pri spomienke na mamu ma v kútiku oka zaštípe slza ľútosti, ktorú si Nicolas v okamihu všimne. ,,Uvedomila si si, že proti mne nemáš žiadnu šancu? Že umrieš bolestivo a sama v aréne?" posmieva sa mi, a ja mám problém udržať si masku slabej a zlomenej. Rada by som mu vykričala, čo si myslím o ňom, o Kapitole, o všetkom tomto, čo sa deje okolo mňa. Priala by som si žiť v dobe Starej Ameriky, čítať knihy o skutkoch hrdinov, ktoré sa nezachovali do dnešných čias, a snívať o láske, bohatstve a kráse. To však nie je moja realita. Mojou realitou je boj na život a na smrť s dvadsiatimi troma rovnako zúfalými dušami. Všetok smútok zo mňa vyprchal a zmenil sa na hnev, ktorý však s vypätím všetkých síl mením na odhodlanie. Odhodlanie prežiť, získať lepšiu budúcnosť.

Prúd mojich myšlienok pretrhnú dvere na výťahu, ktoré sa začnú otvárať. Prvá vyjde Kairo v hroznom overale z falošnej dinosaurej kože a s vlasmi farmy Iskerníka prudkého z nášho obvodu. Je to jedna z mála rastlín, ktoré sa zachovali ešte z čias Starého sveta. Za ňou vzchádzajú mentori, ktorí pokračujú chodbou až k zlatým dverám, ktoré sa im na povel mierotvorcu stojaceho pred nimi otvoria a následne nepriepustne zavrú. Nasledujeme Kairo na koniec chodby, ktorý tvorí jednoduchý záves s motívom lúky. Príde mi to zvláštne staromódne v tomto paláci nevkusu a zložitosti, Prejde cezeň a dostaneme sa do otvoreného priestranstva, ktoré vyzerá ako kúpele pre robotov. Technické podložky a nádoby s mydlami, farbami na nechty, vlasy, na všetky časti tela od výmyslu sveta, a tiež množstvo ihiel na trvalú zmenu farby kože. Nicolasa posiela do miestnosti napravo, oddelenej podobným závesom cez aký sme sem prišli, a mňa do miestnosti vedľa, so závesom zo šnúrok z korálkami. Vchádzam dnu a hneď sa ma ujmú dve ženy s mačacími ušami, vyzlečú ma a v podstate ma hodia do kade s teplou vodou, a začnú ma drhnúť niečím, čo mi až podozrivo pripomína šmirgľový papier, ktorý sme používali doma v továrni na opracovávanie dreva. To mi na nálade moc nepridá, ale našťastie táto tortúra netrvá dlho, a ony už lejú do mierne studenšej vody mydielka a krémiky, až mi príde zle od zápachu, ktorý voda začne po chvíli vydávať. Na to ma však už ony ťahajú z kade a môj žalúdok nedostane ani čas na rozmyslenie, či jeho obsah zostane tam kde je, alebo pôjde von. Pocit nevoľnosti pominie a nahradí ho pocit bolesti, keď ma celú polepia niečím, čo ony nazývajú depilačnými pásikmi, a začnú to zo mňa strhávať. Popri tom nesmierne vtipne prirovnávajú moje telo k telo gorily, akoby som nestála dvadsať centimetrov od nich. Schytia mi ruky, a na tvárach sa im mihne prekvapenie. Vnútorne ma začne napĺňať pýcha. Moje nechty boli v období pre kraj najťažšom mojou jedinou radosťou a starala som sa o ne ako o vlastné dieťa. Teraz to je výhoda – dokonca mi ich pochvália, a obdaria ma rozpačitým úsmevom. Nie sú mi však o nič sympatickejšie – to prirovnanie ku gorile im nezabudnem. Oblečú ma do niečoho čo vyzerá ako spodné prádlo, a pošlú ma do vedľajšej miestnosti. Tam stojí môj najväčší sok, Nicolas, tiež v spodnom prádle, a okolo neho behá na opätkoch väčších ako ego Nicolasovho otca dievčina s metrom v rukách, ktorá naňho robí oči a usmieva sa, žmurká a chichoce, až ma z toho začne bolieť hlava. Môj príchod si všimne asi až po piatich minútach môjho trápneho státia na jedno mieste. Prezrie si ma od hlavy po päty, prevráti oči a vzdychne takmer naraz, podíde ku mne, podá mi ruku s nechtami pokrytými fialovou plsťou a spustí :,,Som Myrané, vaša vizážistka. S Nikim sme už prebrali ako pôjdete oblečení na voze. On bude symbolizovať majestátny strom, a ty budeš oblečená za drevorubača. Námietky neznesiem, Sadni si, merať ťa nebudem, použijeme miery dievčaťa z minulého roka. Vám v krajoch aj tak nikdy nič nesedí presne," odfrkne si, otočí sa späť k Nicolasovi a zahrnie ho otázkami, či chce mať kmeň pokrytý zlatými pásmi a v korunách diamantové listy. Prisahala by som, že sa oňho obtiera viac ako je potrebné, ale to ma momentálne trápi asi najmenej. Postavím sa z kresla, na ktoré som si počas jej dlhého monológu sadla, zoberiem župan a vrátim sa jediným východom z miestnosti späť do izby s kaďou. Mačacie uši ma nasmerujú k východu – do výťahu, ktorým sa zveziem na siedme poschodie. Vo výťahu hrá otrasná hudba, akoby ju vygeneroval počítač. Cinkne zvonček a otvoria sa dvere. Vyjdem von, a s očakávaním hľadím pred seba. Som na siedmom poschodí. Vchádzam do veľkej miestnosti s grafitmi na stenách a umelými stromami v rohoch, stoličky vyzerajú ako umelecky nafarbené mučidlá a sú rozostavené okolo stola v centre miestnosti. Prekvapená som, to áno. Určite nie dobrom. Rýchlo prejdem touto miestnosťou ďalej, cez niečo čo vyzerá ako vydemolovaná diera v stene a ocitám sa v obývačke. Sedí tam Kairo na foteli, a cez telefónny čip sa rozpráva s niekým, myslím, že zase konverzuje o nechtoch. Na gauči oproti sedia Angus s René, v ruke držia obaja pohár alkoholu, a so zachmúrenými tvárami sa opäť pozerajú na zostrih losovaní. Podídem k René a zhlboka sa nadýchnem, je to moja mentorka, nemám sa predsa čoho báť, že? ,,Vedeli by ste mi prosím povedať, kde je moja izba?" René sa na otočí, obzrie si ma a kývne smerom k dverám napravo. „Po chodbe, posledné dvere vpravo. ''povie a ďalej sa venuje sledovaniu lotérie, sem tam prehodí nepríjemný komentár na adresu niektorého vyvoleného. Nechce sa mi to počúvať, a tak sa otočím a idem do svojej izby. Chodba je dlhá, po stenách sú portréty tvorcov Hier. Asi v polovici chodby sa končia a stena ďalej je holá, čaká na ďalších tvorcov, aby niesla ich mená a smutné príbehy. Zastavím sa pri poslednom obraze. Eze Whitburn. Tvorca hier, ktorý ich bude tvoriť pre mňa. Toto je jeho druhý rok vo funkcii a minulý rok to hrozne pokašľal – vypustil do arény levy, ktoré zabili polovicu vyvolených, teda žiadna zábava pre Kapitol. Tento rok má šancu to napraviť. Ak nie... počula som, že mnoho tvorcov po tom, čo ich vyhodili zažilo nešťastnú nehodu, vinou ktorej zomreli. Pokračujem chodbou až ku svojej izbe. Je prekvapivo útulná – je to les, a mojou posteľou je závesná sieť. Ani si neuvedomím, ako som unavená, kým nezaspím.

A/N: Ktorá postava má podľa vás zatiaľ najväčší potenciál a chceli by ste o nej počuť viac?