Johanna Mason

3

Nasledujúce momenty mám v hmle. Prejsť pomedzi ľudí, ktorí s istou radosťou v očiach odstupujú a uvoľňujú mi prechod. Nedokážem voči nim cítiť opovrhnutie. Sama som ten pocit kedysi poznala - radosť z toho, že ma nevylosovali. Teraz pociťujem len a len strach. Zaplaví každú čiastočku môjho tela. Nemôžem mi však dovoliť, aby ma znemožnil. S veľkou slabosťou vyjdem po schodoch na pódiu, kde ma už čaká Kairo so strojeným úsmevom na tvári. Podá mi ruku. Postavím sa vedľa nej, a so sebazaprením jej rukou potrasiem. ,,Nasledujú chlapci." Povie Kairo a podíde k druhej guli. ,, Nicolas Salcorp." Prečíta, a ja nemôžem uveriť svojim ušiam. Syn najvyššieho drevárskeho dovozcu, bohatý a rozmaznaný. Nikto sa však zaňho nehlási, a jeho bohatstvo mu je v tejto chvíli na nič. Nikto by nešiel do hier dobrovoľne. Nicolas, poblednutý a zarazený šokom vystúpi na pódium a podá ruku Kairo. Potom sa postaví oproti mne a v jeho očiach vidím úplné opovrhnutie. Som preňho len spodinou a slaboškou. Táto skutočnosť ma nesmierne poteší - mnohokrát sa v Hrách stalo, že vyvolení rovnakého kraja sa spriatelili, a potom nedokázali zabiť jeden druhého. Väčšinou ich potom oboch zabili profesionáli. Už teraz, z pohľadu na môjho spoluvyvoleného viem, že toto nebude môj problém. Poobzerám sa okolo seba. Ľudia stojaci pod pódiom sa usmievajú a tlieskajú. Pohľadom nájdem v dave mojich rodičov. Mama dýcha plytko, spod privretých mihalníc sa jej rinú slzy. Otec ju chlácholí, ale jeho sklenený pohľad prezrádza, že ho to tiež dostalo. Akoby aj nie, jeho dieťa ide do súťaže s šancou 1 ku 24 že prežije. Pred zrakmi ostatných si s Nicolasom podáme ruky a odoberieme sa dozadu do radnice, do izieb kde sa naposledy rozlúčime s našimi rodinami. Za nami vchádzajú mierotvorci, ktorí v bielej farbe vyzerajú ako figuríny dákeho psychotického maniaka. Za dverami nás čakajú dve osoby, ktoré nás odvedú do miestností stretnutia. Predo mnou stojí nízka černovláska s jazvou siahajúcou od kútika úst na pravej strane tváre až po spánok, kde zachádza pod vlasy. Štíhla postava je trochu naklonená na pravo, aby odľahčila ľavú nohu poznačenú starým zranením. Samozrejme, že túto ženu poznám. Volá sa René Simeonová a je víťazkou šesťdesiateho tretieho ročníka. Oproti Nicolasovi stojí druhý,  posledný víťaz zo siedmeho obvodu. Je to pomerne vysoký muž so šedinami vo vlasoch, s tmavou pleťou a okuliarmi na nose. Volá sa Angus Maltimor a vyhral hry ešte pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Zanechalo to na ňom veľké známky - nedokáže rozprávať, lebo mu do hlavy vrazili tehlu. 

Vovedú ma do miestnosti s vysokým klenutým stropom a vitrážovými oknami. Vyzerá to tam  neuveriteľne abstraktne, vôbec sa mi to nepáči. Vtom sa dvere na druhej strane otvoria a dnu vojde moja matka držiaca za ruku môjho otca. Vrhne sa mi okolo krku a otec nás obe privinie na svoju hruď. Nič nevravia, ale v tom tichu cítim milióny nevypovedaných slov. Slov podpory, žiaľu a nádeje. Nádeje, ktorú vidím v každom matkinom nádychu a otcovom pohľade. Čas sa kráti, a otec ma odtrhne od matky a chytí za plecia. ,,Johanna, máš na to. Vieš sa oháňať sekerou lepšie ako ktokoľvek iný a si pozorovateľka. Sleduj a naučíš sa od ostatných, ako prežiť. Vráť sa nám." Slzy mi už tečú po tvári celým prúdom a dvere za mojím chrbtom sa otvárajú. Dnu vchádza mierotvorca a odvádza mojich rodičov. Dvere s chvíľu zavreté, no opäť sa otvárajú a dnu vchádza Alex s jeho manželkou, Katalinou. Katalina sa na mňa súcitne pozrie a brat mi s úctou v očiach  podáva prívesok, ktorý mu daroval otec v deň jeho prvého losovania. ,,Vezmi si ho, Jo. Spomeň si na nás v aréne, a vyhraj pre svoj kraj úctu a lepšie zachádzanie." Pozriem sa naňho a chcem mu poďakovať, ale vtom vchádza mierotvorca. Nechápem to, ešte máme mať trochu času. Brat mi rýchlo podá prívesok a mierotvorca ho vyvádza z dverí. Nechápem tomu. Hodiny značia, že ešte sme mali mať tri minúty. Vtom do dverí vkráča mocným krokom vysvetlenie mojej dilemy, Isaac Salcorp. Podíde ku mne, chytí ma pod krk a pritiahne si moju tvár k jeho. Do ucha mi, sotva počuteľne zašepká: ,,Ak prežiješ dlhšie ako môj syn, zabijem tvoju rodinu, nezostane ti nikto ku komu by si sa vrátila. Premysli si to, ty hnida." Pustí ma a ja zalapám po dychu. S úsmevom na perách odkráča a zabuchne za sebou dvere. Mám ani nie minútu na to, aby som sa dala do poriadku a už vchádza René a zadným vchodom ma odvádza k vlakovej trati vedúcej asi 100 metrov za radnicou. Vtlačí ma do pristaveného striebistomodrého vlaku a za mnou vojde aj s Angusom a Nicolasom. Pošle ma vľavo, a ja sa chodbou dostávam do priestranného vagóna s gaučom a televíziou. ,,Do Kapitolu prídeme asi za deväť hodín. Ak si chcete oddýchnuť, vaše izby sú v ďaľšom vagóne - Johanine sú prvé dvere vpravo, Nicolasove druhé vľavo." Bez slova sa zdvihnem a odkráčam do svojej izby, kde sa vrhám na posteľ stojacu hneď pri dverách malej kabínky so skrinkou a televíziou. Zavriem oči a v mysli sa mi začnú víriť myšlienky, ktoré sa snažím nejakým spôsobom zosynchronizovať. Som v Hrách o život. Som tu s niekým, kto mi nohy podrazí pri prvej príležitosti. Ako by som mohla vyhrať? A ešte je aj moja rodina v nebezpečenstve. Z celého toho mi vychádza len jeden možný záver. Som v kaši.