Johanna Mason

4

Zobudím sa ma trúbenie vlaku. Neviem ako som mohla zaspať, ale teraz sa necítim o nič lepšie ako keď som sem prišla. Prehráva sa mi v myšlienkah rozhovor s Isaacom, mojou matkou i mojím bratom, celé to v mojej hlave vytvára jeden veľký, nepríjemný chaos. Pozriem sa von z okna a vidím most, spoza ktorého sa črtajú obrysy Kapitolu. Sme tu. Rozhodnem sa ignorovať nepríjemný pocit strachu, a nemiesto toho sa snažím sústrediť na to, čo teraz musím urobiť. Prezlečiem sa z overalu do hnedých šiat. Nechcem sa pred tými kapitolanmi predvádzať, a tak som vybrala najmenej výrazný kúsok zo šatníka v mojej kabínke. Otváram dvere a vychádzam na chodbu, odkiaľ pokračujem do vagóna, ktorým som prechádzala cestou sem. Na gauči sedí Nicolas v spoločnosti Angusa a René. Zatiaľ si ma nevšimli, a tak sa pomaly blížim ku gauču. ,,Toto plíženie ti v aréne môže zachrániť život, ale tu ho radšej nepoužívaj, nemám to rada." René sa s úškľabkom pozerá pred seba, nevenuje mi ani jediný pohľad. Sadnem si na gauč vedľa Angusa, ktorý je v družnom rozhovore s Nicolasom, rozhadzuje rukami a posunkovou rečou  niečo siahodlho vysvetľuje. Nezaujíma ma to, začínam mať zlú náladu pri spomienke na to, v akej kaši som sa to ocitla. Na stole pri gauči je položená misa plná nakrájanej zeleniny a vedľa nej je položený krištáľový podnos s kuracím a morčacím mäsom. Zrazu pocítim hlad, a tak sa natiahnem po kúsku mrkvy. S mrkvou medzi zubami sa poobzerám okolo seba. Nikto nejaví záujem o rozhovor so mnou. Kairo sedí pri okne a s tabletom pred sebou komunikuje s niekým na druhej strane, o najnovšom štýle strihania a farbenia nechtov, pričom si na tie svoje natiera hroznú krikľavoružovú farbu. René obhrýza kuracie stehienko ktoré som si predtým v jej ruke nevšimla, a hľadí pred seba, ponorená vo vlastných myšlienkach. Jej dlhé vlasy sú stiahnuté do perfektného drdola, niečo také by sme v našom kraji nikdy nedosiahli, nie s tými polámanými hrebeňmi a opotrebovanými prostriedkami, čo máme. Oblečené má podobné šaty ako ja, ale tmavomodrej farby, žiarivej a kráľovskej. Pozerám sa na ňu, ale uvedomím si, že mne by sa určite nepáčilo, keby na mňa niekto zízal, a tak sa odtrhnem pohľadom od jej oblečenia skôr, ako mi stihne niečo povedať. Neviem čo mám robiť, a nikto nevyzerá, že by mal v pláne mi to povedať. Poobzerám sa okolo seba, hľadám nejakú zábavku, niečo, čo by mi pomohlo zamestnať moju hlavu natoľko, že si už nebudem prehrávať pred očami zúfalstvo mojej matky, slzy môjho otca a odporný výraz tváre Isaaca Salcorpa tesne po jeho vyhrážavom monológu. Všimnem si, že televízor stojaci na vyrezávanej dubovej komode oproti gauču je zapnutý a potichu sa z neho ozýva hlas moderátorskej dvojice Klaudia Templesmitha  a Caesara Flickermana. Sústredím sa na nich, snažím sa zachytiť čo najviac z toho čo hovoria divákom. Hlas je nastavený na tak malé decibely, že neviem určiť, o čom sa rozprávajú, ale nechcem sa pýtať René ani Angusa ako sa hlasitosť zvyšuje. Obrazovka sa preklikne a mňa zrazu obleje pot. Vidím naše námestie a Kairo hovoriacu do mikrofónu. Už chápem, o čo ide. Prehrávajú losovania a rozoberajú vyvolených. Vidím prestrih na ich tváre a posmešné reakcie, keď zistia, že prvá vyvolená je mŕtva. S posmechom v tvárach sledujú ako zmätená Kairo vyberá lístok spomedzi perál a vyhlasuje moje meno. Zrazu sa pozerám sama na seba, ako vychádzam spomedzi dievčat a uličkou sa dostávam ku schodom, pri ktorých sa potkýnam. Bola som tak otrasená, že si ani nespomínam, že sa niečo také stalo.  Sledujem sa, ako roztrasene vystupujem na pódium a obzerám sa po ľuďoch pod sebou. Vyzerám tak slabo, obyčajne, zraniteľne. Spomeniem si na toho chlapca, ktorý okradol dvoch dospelých tým, že sa hral na slabého, a v tú sekundu mi napadne myšlienka, za ktorú by som sa najradšej vybozkávala. Je to myšlienka nádeje, tvorivosti a herectva. Môj plán. Plán vďaka ktorému vyhrám Hry o život.