Rainy day √

11. Kapitola

Spanikárila som. Kde Henry zmizol? Prečo ma nezobudil? Čo ak sa mu niečo stalo?
Vystrelila som do sedu. Rýchlo som pozbierala. Naše veci ležali všade okolo mňa. Rýchlo som ich nahádzala do obliečky z vankúša. Postavila som sa. Ešte raz som sa poobzerala. No nikdy som ho nevidela.
„Henry?!” vyslovila som do ticha. Vyznelo to ako krik, ale bol to skôr výdych. Až vtedy som si uvedomila, že nás tu možno niekto hľadá. Týmto som mu dosť pomáhala.
Radšej som sa rozbehla po brehu potoka. Niekde predsa musí byť.

Išla som po brehu potoka už dlhý čas. Zvazovala som, či sa vrátiť alebo nie. No nakoniec som sa vrátila na miesto kde sme nocovali. No po Henrym ani stopy. Nemohol sa podpadnúť pod zem.

Kde je? opýtala som sa v panike Raven.
Netuším, odpovedala po hodnej chvíli. Už som sa začala obávať, že aj ona zmizla. To by som nezvladla a dobrovoľne by som sa vrátila do psychiatrie.

Rozbehla som sa opačným smerom, proti prúdu. No Henryho som nikde nenašla. Nebol vôbec nikde. Zmizol.

Toto zistenie ma desilo. A pritom som netušila preco. Bola som sebecká. Aj bez Henryho som mala dosť vlastných problémov. Možno si to rozmyslel a vrátil sa. Nechal mi všetky veci. Takže sa ma nechystal zradiť. Aspoň som myslela, že sa to nechystá urobiť. To mi malo stačiť. Ale ja som sa o ňho bála. Bolo trochu zvláštny, ale bol to kamarát. Spojenec.

Po brehu potoka som behala ešte aj vtedy, keď bolo slnko už vysoko nadomnou. Dnes výnimočne nepršalo. Nakoniec som to vzdala. No nevzdiaľovala som sa od potoka. Bol to môj zdroj vody, a raz za čas, sa na jeho brehu objavili kriaky. Išla som ďalej, proti prúdu.

Ku večeru som začínala byť hladná. No netrúfla som si zjesť poslednú buchtu. Bez nej som bola totálne stratená. Doslova.
Nemala by som, čo jesť. Nevidela som tu dokonca, ani náznak života. Nič, čo by som prípadne mohla uloviť a zjesť. A všade vládlo hrobové ticho. Desilo ma to, no zvykla som si.

Prečo je tu také ticho? nevydržala som a opýtala sa Raven.
Netuším, povedala znovu.
Vieš vôbec niečo? nevyznelo to naštvane, skôr posmešne.
Áno, odpovedala, na môj údiv. Nepáči sa mi to.
Ani mne, pritvrdila som.

Bola som na školskom výlete. Na tie som musela chodiť vždy, aj keď som ich neznášala. Hlavne z dôvodu, že tam boli moji spolužiaci. Dnes nás vzali na vychádzku do lesa. Bolo chladno. Naschvál som zaostávala, aby mi dali pokoj. Ledva som sa vliekla s pohľadom upretým na svoje nohy. No keď som pohľad zdvihla, nezbadala som nikoho. Museli ísť o dosť rýchlejšie ako ja. Rozbehla som sa, že ich dobehnem. No neboli nikde. A zas tak rýchlo ísť nemohli. Až potom som si uvedomila, aké ticho okolo mňa nastalo. Bolo to nezvyčajné. Vtáci, akoby ani neexistovali. Chlad sa do mňa zarezal ešte viac. Rozhodla som sa, že sa vrátim na začiatok. Aj oni tam musia raz prísť.

Bola som v polceste ku začiatku, keď som ich zbadala. Tiež sa vraciali. Vybočili z chodníka, ktorý som ja v panike prehliadla. Zaradila som sa nakoniec a dúfala som, že si nikto nevšimol, že som zmizla. Samozrejme, že si  to naša učitelka všimla. Musela som prežiť jej prednášku, po škole, o tom aké podstatné je držať sa skupiny. A potom o tom samozrejme povedala rodičom.

Už som sa ukladala spať, do krovia, ako včera. No započula som niečo čo nezapadalo do ticha. Pukot vetvičiek. Strhla som sa. Vyskočila som na nohy. No skôr som si uľavila, ako by som sa mala zľaknúť.

Oproti mne stál Henry. Vyzeral strašne. Vo vlasoch mal vetvičky, oblečenie na viacerých miestach potrhané a pod okom mal fialový monokel. No bol to on. Stál tu živý a relativne zdravý predomnou. Musela som sa krotiť aby som ho z toľkého nadšenia neobjala. Asi by to neustál a spadol na zem.

„Kde si preboha bol?!” vychŕlila som na ňho ihneď. No nevyznelo to tak naštvane, ako malo.
„Ja...” zasekol sa.
„Čo?!” ma som chuť skríknuť to po ňom, no vyzeral dosť otrasený. Akoby sa najradšej hneď schoval. Najlepšie, zahrabal pod zem.
„Bol by som ti iba na obtiaž,” vzdychol si. Neznel tak šialene alebo veselo ako inokedy. Znel vážne. Mierne paranoidne.
„No, podľa mňa sme to zvládali,” chcela som ho povzbudiť, ale presviedčala som skôr sama seba. Ja som to nezvládala ani sama.
„Ja som vážne chcel odísť a zomrieť tu v lese,” pokračoval. Jeho slova ma šokovali.
„Prečo si chcel zomrieť?” skríkla som po ňom. Vedela som, že nie je normálny, ale až takto?! Trochu sa prikrčil a ja som sa zľakla, že mi nič ďalšie neprezradí.„ Prepáč.”
„No ja som to nezvladol,” ignoroval ma a pokračoval vo svojom monológu. Vyzeralo to, že sa rozpláče. Len ťažko sa ovládal. „Bol som hladný a bola mi zima.”
„Mám ešte jednú buchtu a dám ti tvoju plachtu,” ponúkla som sa.
„Znovu som ti na obtiaž,” skrivil tvár.„Pôjdem a zomriem v lese.”
„Prečo?” jeho slova ma čím ďalej, tým viac vytáčali. Nechcel mi nič vysvetliť, no zjavne mal nejaký problém. A absolutne som netušila, prečo chce zomierať.
Na psychiatrii som mala pocit, že chcem zomrieť aj ja, no teraz som bola voľná. Nie úplne a mala som veľa problémov, no mohla som sa tak tváriť.

„Som chrý, Rain,” povedal Henry po dlhšom čase. Jeho slova mi nedávali zmysel.
„Ako chorý?” nechápala som.
„Nevyliečiteľne chorý,” odpovedal mi. „Čože?!” skríkla som. Možno mu ostáva pár minút života. Nechcela som aby mi zomrel pred očami. Chcela som sa ho spýtať toľko vecí. Toľko mu ich vykričať. Prečo išiel somnou keď to vedel?! Prečo mi to hovorí až teraz?! Toto môže za jeho zlú kondíciu?! No onemela som. Dopadla som na zadok. Podlomili sa mi kolená.
Henry sa zosunul oproti mne. Nastalo ticho. To, čo sa stalo nasledovne, som takmer nestihla vnímať.

Vzduchom presvišťala guľka a preletela presným strdom Henryho čela. Moju tvár pokropila jeho horúca krv.