Rainy day √

21. Kapitola

Ležala som na zemi. Bola mizima a noha ma bolela. Všetko sa to odohralo príliš rýchlo aby som tomu mohla zabrániť. A pri mne ležali ich mŕtve telá. Časový sled události to všetko spôsobil.

„Takže, čo s ňou urobíme?" opýtala sa Gemma znova, keď jej Calum neodpovedal.
„Naložíme ju do auta," povedal jednoducho. „No tak, pod. Ak nechceš zomrieť."

Urobila som dva veľmi neisté kroky. Trochu som krívala.
„Co máš s nohou?" opýtal sa.
„Kamaráti tej 'mrchy Lucille' ma postrelili a potom mi to ledva obviazali," usmiala som sa, no muselo to vyzerať viac ako grimasa. Ledva som stála.

„To je teda pekná mrcha," zasmiala sa Gemma. „A ty sa akože hráš na jej kamarátku?!"
„Nezávidím ti," doložil Calum.
Obaja sa zasmiali.
„Podopri ju prebehlík," povedala Gemma a znova sa zasmiala.
Týto ľudia sa správali dosť zvláštne. No za všetkým je väčšinou niečo viac. Takmer vždy.
Sergej ma podoprel a nejakým spôsobom som sa dostala až vonku. Keď sme prechádzali cez pizzeriu radšej som sa pozerala do stropu. Vedela som, že tam leží buď mŕtvy alebo polomŕtvy kuchár. Ich auto parkovalo tesne pred pizzeriou. Nechápala som, prečo tu nemohlo zaparkovať aj Lucilliné auto. Miesta tu bolo dosť.
Nevšímala som si cestu. Nezáležalo na tom kam ma vezú. Už nezáležalo na ničom. Jediné, čo ma zaujímalo, bolo ako to celé skonči. A nečakala som happiend. Život ma sklamal už veľakrát.
Pochvíli som zaspala. Bola som tak unavená.
Keď ma prebrali, mala som pocit, že som len zatvorila oči. Potrebovala som sa prespať a to boli ledva štyri hodiny poobede. Vystupila som z auta a ostala som zarazene stáť.
Už sme neboli v meste. Boli sme pred obrovským domom. A dookola bol les. Netušila som ako sme sa tu mohli za takú chvílku ocitnúť. Aj keď možno som spala dlhšie, ako som si myslela.

Sergej ma síce podopieral, no ledva som stála. Vošli sme do veľkej haly.
„Pôjdeme sa porozprávať s tvojím otcom,” povedal Calum, pobozkal Gemmu a kívol na Sergeja.
Už sa otočili a chceli niekam odísť, no Gemma ich zastavila.
„A čo s ňou,” kývla na mňa a pokrčila nosom.
„Choď sa pozrieť na Bellu,” odpovedal Calum cez rameno. „A ju zatiaľ vezmi so sebou.”
Mne bolo úplne jedno, čo bude robiť. Hlavne aby to nezahŕňalo nejaký dlhodobý pohyb.

Gemma mi pomohla výjsť dlhé schodisko. Keď tam nebol Calum spravala sa trochu inak. Uvolnenejšie.
Vošli sme do prvých dvier napravo. Snažila som si aspoň ako tak zapamätať, kde som. Len pre prípad núdze.
Ocitla som sa v najkrajšrj detskej izbe akúsom kedy videla.
V rohu stál hojdací koník. Hneď vedla palác pre bábiky. A v strede celej izby kolíska s baldachýnom. Steny boli natreté narúžovo.
Gemma z kolísky vybrala možno pármesačné bábätko.

„To je tvoja sestrička?” opýtala som sa s úsmevom.
„Nie,” zasmiala sa Gemma. „Dcérka.”
Ostala som v šoku. Gemma mohla mať sotva osemnásť, bývala si v tomto zámku. Určite nepochádzala z nejakej slabšej vrstvy, kde je toto bežné.
„Si mladá,” hlesla som, mierne rozpačito.

Aj mama bola mladá, napadlo ma. Viem, že mama by tento rok oslávila tridsiatédruhé narodeniny. A ja som mala šestnásť. Mama vždy vyzerala mlado. No posledné roky vyzerala čoraz staršie. Niektoré dni aj na päťdesiatníčku. Pribudli jej vrásky okolo úst, pretože mama príležitostne fajčila. No priležitosti sa naskytali čoraz častejšie. A tiež tmavé kruhy pod očami sa ešte viac zvýraznili. No stále bola rovnako dobrá. No dochádzala jej ebergia. Často zaspala ešte pred ôsmov večer. Už vtedy som vedela, že mama pomaly umiera. Nie len fyzicky, ale aj vnútorne.

Bola to kľudná spomienka. Nič konkrétne, čo by mi ešte viac poplietlo hlavu. Znova som sa vrátila do reality, pretože Gemma pokračovala v rozprávaní.

„Mám sedemnásť rokov,” zasmiala sa. „Ale aj tak je to trochu skoro.”
„A otec je Calum?” zaujímalo ma.
„Udržíš tajomstvo?” opýtala sa Gemma. Na tvári mala smrteľne vážny výraz. „Ak sa to Calum alebo otec dozvie....radšej si to ani nechcem domýšľať.”
„Komu by som to hovorila?” zasmejem sa. A je pravda, že to nemám komu povedať.
„Musím sa s tým niekomu zveriť,” povedala Gemma. „Je ťažké hrať to na všetkých. A ty ako cudzinka si na to ideálna. Ak to aj niekomu povieš, vysmejú ťa.”
„Takže?” pripomenula som jej otázku. Nemala som rada napätie. Vždy som všetko hovorila narovinu.
„Bella nie je Calumová dcéra,” povedala niečo, čo som však pochopila už dávnejšie. „No on o tom nevie.”
„A koho teda je?”opýtala som sa. Čakala som, že povie niečo ako: toho nepoznáš.
No ona mi povedala konkrétne meno.
„Elliotova,” hlesla a zbledla.
Začala som sa smiať a pochvíli mi začal dochádzať dych. Celé to bolo tak absurdné. Aj keď Gemme sa to asi smiešne nezdalo. Len na mňa upierala prázdny pohľad.
„To si robíš srandu, že?” zasmiala som sa znova. Čím ďalej, tým viac smiešne mi to prišlo.
„Nechápeš to,” zhodnotila po chvíli a tiež jej cuklo kútikom ústu. Bola tu ta stará Gemma, ktorú som poznala pár hodín. Tá, čo ma chcela zabiť. A jej druhú tvár znova nahradila maska. Položila Bellu do kolísky.
„Tak mi to vysvetli,” vyzvala som ju.

„Zložité vzťahy podsvetia,” vzdychla si. „Ale otec by zúril. Elliot je Lucillin bratranec a Lucille je niečo ako ich princezná.”
„Koho?” zaujímalo ma. „Počkaj, ty si mafianka?”
„Otec uzavrel pár obchodov s mafiou. Aspoň čo teda viem,” povedala. „Nie všetko mi hovorí. Ale Lucille sa už pred nejakým časom pridala k miestnemu gangu. A trochu sa zadlžila. No vieme, že má peniaze. Preto po nej ideme. Aj keď Caluma to otravuje. Je tak strašne zatrpknutý a otravný.”
„Aha,” povedala som mierne zmätená. „Tak prečo s ním ostávaš?”
„Pretože keď som mala päť rokov, môj otec sa zadlžil u Calumovho otca. Už vtedy som bola krásna,” poznamenala vôbec nie namyslene. „A Calum vtedy vyzeral ešte horšie ako teraz. Uzavreli dohodu, že po dovŕšení osemnástky sa vezmeme. No Calum nesúhlasil. A otec si myslel, že ak budeme mať spolu dieťa, pripúta ho to k nám. No mne sa to tiež nepozdávalo. Už vtedy som sa tajne stretávala s Elliotom.”
„Aha,” zopakovala som znova, ešte menej chápajúc. Mierne mi unikala pointa. Takže obaja nesúhlasia a aj tak sú spolu.
„No otec nemal peniaze, aby dlh splatil. A potom som musela Calumovi narozprávať, že Bella je jeho. Pretože aj môj otec si t myslí. A potom Calum zmenil názor a pižiadal ma o ruku,” povedala so smutným úsmevom. „A viem, že ak by sa to Calum dozvedel, nemal by problem Elliota zabiť. Nemal by problém zabiť Bellu.”
Nastalo dlhé ticho. Ešte nikdy som nestretla nikoho ako Gemma. Tak tvrdého zvonku, no otvorila sa mi, aj keď ma vôbec nepoznala. A ja by som určite nechcela byť na jej mieste. No ešte mala nejakú šancu. Rovnakú ako ja. Útek.
Dvere do izby sa otvorili a zjavil sa v nich Calum.
„Ernest ťa chce vidieť a porozprávať sa,” oznámil mi. „A radím ti, neklam!”