Rainy day √

28. Kapitola

Videla som to ako v spomalenom zábere. Pred očami som to mala znova a znova. Ako Elliot vytiahol zbraň. Ako bola Lucy rýchlejšia. Bum. Emmino mŕtve telo padajúce k zemi. Bum. Lucy v kaluži krvi. Ako hovorí zbohom. Elliot ako drží svoju sestru v náručí ako plače.

Ležím na zemi a je mi zima. Určite mám prinajmenšom rozbitú hlavu. A stratila som nejakú krv. Inak by mi taká zima nebola. Vidím rozmazane. No stále počujem ako Elliot plače a prihovára sa Emme. No je mŕtva. Viem to už len podľa množstva krvi, ktorá dotiekla až ku mne. A možno je to moja krv. Možno umieram. Možno už som mŕtva. Nikto nevie. Dokonca ani ja sama. Je to zvláštny pocit. No zdá sa mi, že už som ho niekedy cítila. Je to ako bolesť, ktora teraz spaluje moje telo. No necítim ju. Možno som nato príliš mimo, alebo je nato príliš veľká. Nevie. A ani vedieť nechcem. Rozmazane vidím, že Elliot vstáva. Asi začul zvuk v dialke, rovnako ako ja. Sirény. Polícia. Niekto počul streľbu. A idú si po mňa. A Elliota. Pošlu ma sedieť za tri vraždy. Dostanem doživotie. A otca prepustia. Aj keď ja som nič neurobila. Ja nie. Nezabila som Henryho. A asi ani Johnatana. A už vôbec nie Lucille a Emmu. No som tu, v tejto miestnosti s nimi a dvoma zbraňami. Ale je jasné, že Lucy zabila Emmu. No môže to vyzerať, že ja som zabila Lucy. A Elliot sa stavia a chystá sa ujsť.
„Kam ideš?” zachrpím šepotom. Znie to strašne. No počuje ma. A zarazí sa. „Utekáš odtiaľ?”
„Ty to nechápeš,” zahriakne ma a otáča sa.
„Čo nechápem?” opýtam sa s úsmevom. Je to také absurdné a zábavné utiecť odtiaľ. Nemá to zmysel. „Chcel si zachrániť svoju sestru. Je to zabitie v sebeobrane. Ona strelila prvá.”
„O to nejde,” povie a rýchlo sa zohne po nôž, ktorý spadol na zem.
„A o čo potom?” zaujíma ma. A možno získavam čas. „Bojíš sa fízlov?”
„Presne tak. Zachvílu sú tu fízli a tak ma nezdržiavaj. Vidno, že si mimo. Dala ti Lucy niečo?” opýta sa a chystá sa odísť bez toho, aby dostal odpoveď.
„Nie, ale robila mi hlavu,” opravila som ho. Nachvílu sa otočil.
„To vidím,” skonštatuje a už chce vážne újsť.
„Prečo?” opýtam sa znova.
„Ty si fakt neskutočne otravná,” povie, ale otočí sa. „Pašoval som drogy. Zabil toho Harryho.”
„Henryho,” opravila som ho. Aspoň po jeho smrti, ktorú zavinil, by mohol vedieť jeho meno.
„Hladajú ma roky. Majú moje otlačky prstov, no netušia, že su moje. Ľahko sa ti to povie. Ty si nič neurobila. Ale mňa zavrú na roky, ak nie navždy. Nechcem prežiť celý život zamrežami. Radšej umriem,” odpovedal mi vážne. A vedela som, že je to pravda. Možno by som si tiež vybrala tú lahšiu možnosť. Smrť.
„Takže sa chceš skrývať?” vypadlo zo mňa. „Aj tak ťa raz nájdu. Nič tým nevyriešiť. Priznanie je poľahčujúca okolnosť. Budeš sedieť pár rokov a potom môžeš začať odznova.”
„Ty to stále nechápeš,” vzdychol si. „Chcem sa skrívať a aj to urobím. Nedovolím im, vzať mi celý život. Vzali mi Emmu, ale toto im nedovolím. Radšej si ho vezmem sám. Dovolíš mi už odísť?”
„Nie. Máš dcérku a Gemma ťa má rada. Mal by si to zvládnuť kvôli ním dvom. Viem, že to zvládneš,” prehovárala som ho. Ja som urobila veľa chýb. Ale nechcem aby ich robili aj iný.
„Neodhováraj ma. Už som sa rozhodol. Ja to nechcem zvládnuť. Okrem toho Gemma má za pár mesiacov osemnásť rokov. Musí si vzať Caluma. A možno dokonca chce. A Bella ma nepotrebuje. Nebol by som dobrým otcom,” hlesol a chcel sa rozbehnúť.
„Viem, že Gemmu miluješ. Aj ona teba. Tak prosím, prosím neodchádzaj,” pozrela som sa naňho a nachvílu sa mi podarilo zaostriť.
„Prepáč Rain,” povedal a rozbehol sa. „Dúfam, že mi Gemma aj Bella odpustia,” zakričal ešte.

Ostala som tam ležať sama. Nebolo by lepšie vstať a utiecť ako Elliot. Vlastne nevedia, že som tu bola. Aj keď tu ostala kopa mojej krvi. No ja nemôžem odísť. Nemôžem ich tu nechať. A nemôžem si to potom vyčítať. Takže neodídem. Vysvetlím to pilícii. Nechám to na spravodlivosť, aj keď nie všetko je spravodlivé. No nejako to zvládnem. Pretože chcem, nie musím.
Prižmúrila som oči. Oproti mne na stene vyselo zrkadlo. A zdalo sa mi, že v ňom vidím čierni tieň obklopený sivotou.