Rainy day √

16. Kapitola

Predsalen som kedysi mala najlepšiu kamarátku. Volala sa Lucille Holmsová. Bývala o dva vchody dalej a chodila somnou do triedy. A kamarátili sme sa prakticky odmala. A keď hovorím kedysi myslím to vážne.

Stále vyzerala rovnako ako keď som ju naposledy videla. Mala rovnaké hnedé oči. Rovnaké vlasy, farby sena, zastrihnuté po plecia. A knočeky nafarbené narúžovo. Rovnako veľa náušnic. Rovnakú čiernu mikinu a džíny. No pribudla jej jazva na líci.

A to, že sa takmer vôbec nezmenila ma zasiahlo najviac. Pretože ona sa určite nezmenila ani vovnútri. Bola rovnako skazená ako vtedy. Povedala som jej všetky svoje tajomstvá. A ona ich predala za popularitu.

Spolu so všetkými spomienkami na ňu, som si spomenula aj na všetkých bývalých spolužiakov. Na Adison, ktorá to všetko začala. Na Iana, ktorý sa mi pačil. Na Charlotte, ktorá bola nazačitku rovnaká ako ja, no potom sa pridala k nim.

Asi by bolo najlepšie urovnať si to. Spomenúť si na detaili.

S Lucille sme sa spoznali ako trojročné. Proste sa jedného dňa nasťahovala o dva byty ďalej. Nevedela som odkiaľ aniprečo. No nezaujímalo ma to. Ktoré trojročné dieťa áno?
Vtedy záležalo na tom, že som mala kamarátku. No nechodila do rovnakej škôlky. A v škôlke na mňa deti neboli milé. A ja som nikdy nechápala prečo.

Lucille nastúpila na rovnakú školu ako ja. Vela spolužiakov som poznala už zo škôlky. Možno preto ma nemali radi. Ale nevadilo to. Adison možno nebola najmilšia, ale viac sa zaujímala o Charlotte. Bola to totiž typická šprtka. Nosila okuliare, vlas mala vždy zapletené v tenkých dvoch vrkočoch a bola múdra. A presne proti takým ľuďom sa ľudia ako Adison spiknú.

Nikdy som však nebola ani obľúbená. Jediný kto sa somnou bavil bola Lucy. Ale nevadilo mi to. Nikoho iného mi netrebalo. No tiahla som ju so sebou. Vždy mala za kamarátku len mňa. Ale pre Lucy to bolo ťažšie. Vždy bola spoločenský typ.

„Otec povedal, ze už nemôžem chodiť do našej školy,” oznámila mi raz. „ Sťahujeme sa o päť blokov dalej do väčšieho bytu.”
„Čože?” zamrzla som. Lucille bola moja najlepšia kamarátka...odvždicky. Nevedela som si predstaviť deň bez toho aby sme išli von. Kto si ku mne sadne na obede? S kým budem robiť projekty?
„Povedala som, že sa nechcem sťahovať,” povedala potom. „No rodičia nepočúvali ma. A už ma zapísali na novú školu.”
„Čo?”
„Mrzí ma to,” usmiala sa.
A potom sme sa obe rozplakali.

Lucille sa vážne odsťahovala a začala navštevovať inú školu. A ja som to neniesla dobre. Adison zacala chodiť s Ianom. A Ian sa mi páčil už od tretej triedy. Vtedy sme už chodili do deviatého ročníka.

A jedného dňa už nebola terčom Charlotte. Ona bola dokonca tá, čo to začala. To ona hodila môj peračníkdo zachoda, ako to toľko krát urobila Adison jej. A Adison sa pridala. Rada ľuďom ubližovala. Vtedy to boli len maličkosti.

Okrem toho Lucille poznala všetky moje tajomstvá. Povedala som jej o Raven. O otcovi. O Johnatanovi. O mame. A ona to povedala svojej novej spoluziačke. Práve Adisoninej kamarátke.

Reči sa sírili rýchlo.
To je tá, ktorá zabila svoju sestru. Tá, ktorej brat povedal nech skočí. Tá, ktorú nenávidi jej otec.
Hovorili to všetci. Vtedy sa to zhoršilo. Celú noc som raz strávila zavretá v skrinke. Len preto, lebo som chcela mať kamarátku.

Pamätám si na posledny rozhovor s Lucille. Raz som ju počkala pred školou. Chcela som jej všetko vykričať
„Prečo si to musela povedať práve Adisoninej sesternici?” skríkla som na ňu rovno.
„Ja som nevedela, že Rita je Adisonina sesternica,” bránila sa. Tvárila sa previnilo, no určite to len predstierala.
„Aj tak si to nemala robiť.”
„Ja som len chcela nejakých normálnych kamarátov!” bránila sa znovu. Prečo si nedokáže priznať vinu?! „A tvoje meno som vôbec nespomenula.”
„Teraz je to už jedno. No mala by si vedieť, že ťa nenávidím,” odpovedala som už kľudne. „A už nikdy ťa nechcem vidieť!”

No osud ma znovu nevypočul a práve teraz som stála proti tej zradkyni. No po tom všetkom ma to dokonca ani neprekvapilo.