Rainy day √

25. Kapitola

„Takže,” ozvala sa Lucy. „Ako začať?”
„Chvílu nič nehovor,” hlesla som. „Musím to spracovať.”
„Aha?” vyznalo to ako otázka. „Chceš sa na niečo opýtať?”
„Nie, je to v poriadku,” ubezpečila som ju. „Poslednou dobou je toho na mňa príliš. Spomínania. Nových vecí.”
„Chápem,” povie, no ja viem, ze nechápe. Ona to nemusela prežiť. A ja som tušila, že toto nie je koniec. Že zažijem aj horšie veci. A že Lucille nikdy nezažije nič podobné. Že nebude musieť.
„Hm,” odpoviem jej. Teraz sa s ňou nesmiem hádať. Aj keď jej neverím a spochybňujem ju. Ani jej nesmiem veriť.
„Dáš si čaj?” opýta sa pochvíli.
„Rada,” usmejem sa na ňu nútene.
„Bylinkový alebo ovocný?” opýtala sa, ked zmizla za závesom.
„Ovocný,” zakričala som jej.
„Môže byť s medom a citrónom,” opýtala sa pochvíli.
„Môže,” prikívla som.
„Aj biely práškový cukor?” opýtala sa so smiechom.
„Práškový cukor do čaju?” rozosmiala som sa. Na celej tejto situácii bolo niečo absurdne smiešne. No nevedela som prísť na to, čo.
„Myslím, že radšej nie,” odpovedala so smiechom. „Potom ti to vysvetlím.”
„Vysvetliš čo?” opýtala som sa nekludne. Co sa na tom dá vysvetlovať? Bol to len vtip, nie?
„Môžem teda začať?”opýta sa chvílu nato a položí predomňa šálku s vriacim čajom. Ešte sa z neho parí.
„Takže už môžem začať?” opýtala sa  Luccile nedočkavo, hneď ako som si prvýkrat odpila.
„Áno,” dovolila som jej.
„Si si istá?” opýtala sa nekludne. „Si strašne bledá.”
„Som vporiadku,” ubezpečila som ju.
„Si si istá?” opýtala sa znova.
„Je toho na mňa len veľa. Ale už si niečo naznačila, takže musíš pokračovať. Neznášam napätie,” odpovedala som. Myslela som to vážne. Cítila som sa dobre. Tak ako už dlho nie.
„Je to celé zamotané. A ja to musím niekomu povedať. Je hrozné stále len predstierať, že toto je iba obyčajná podfukárska veštiareň a tamto iba obyčajná tuctová pizzeria. Je to taká záťaž. A vedia to iba Elliot a Emma. Ale tý sa nerátajú. Vedeli to skôr ako ja. Nemohla som im to povedať ja. A pritom som ich sesternica,” hlesla Lucy zdúfalo. Akoby to bola najhoršia katastrofa. Ja som už tajila aj horšie veci. A po jej odchode o nich nevedel nikto. Ale ona potrebovala pozornosť. Priam ju priťahovala tým, ako vyzerala vždy uboho. Už odmala si namýšlala rôzne psychické poruchy, a pritom pochádzala z kompletnej rodiny, mala kamarátov, pozornosť....čokolvek. Nebola ako ja. Aj ja som niekedy rozmyšlala nad tým, akē to mám ťažké, no potom som si vždy strelila imaginárnu facku. Neboli na svete aj horšie prípady?! Vážne som mala právo ľutovať sa?! No Lucille sa nad niečím takým nikdy anilen nezamyslela. Nemusela. Vždy tu bol niekto, kto by ju poľutoval a práve som to bola ja. „Ale ty mi rozumieš, že?”
„Samozrejme,” prikívla som okamžite. Nesmie pochybovať.
„Vżdy sme si boli také blízke. Mali sme sa narodiť ako sestri. Ale mojim rodičom samozrejme,” doložila nakoniec. Nech bol už otec akýkoľvek, na mame mi záležalo a nebola až taká zlá. Lucille nemala právo povedať to. Začala vo mne kypieťzlosť. Tá, ktorá ma donúti vstať a utiecť odtiaľ. Ale ovládla som ju a nemo som prikívla.
„Vážne si v poriadku?” opýtala sa nato.
„Ako som vravela. Je toho na mňa veľa. No zvládnem to,” odpovedala som ihneď. Musí mi povedať to, čo ju tak neskutočne ťaží. Aj keď to bude najväčšia chyba jej života.
„Určite?!” zopakovala sa a nadvihla obočie.
„Snaď viem ako sa cítim,” upozornila som ju, trochu ostrejšie ako som zamýšľala.
„Samozrejme,” zasmiala sa a dvihla ruky v obranom geste. „Ale rada potláčaš emócie a pocity. Hlavne tie silné a dôležité. Niekedy je lepšie nechať sa nimi ovládnuť a vyplakať sa.”
To čo Lucy práve povedala, nebola pravda. Nepotláčala som pocity. A keby len vedeľa koľko nocí som preplakala. Len neplačem na verejnosti. Neodhalujem svoje slabosti. Len by sa to zhoršilo. A možno som vážne bola bezcitná. Pretože to mi Lucille naznačila. Neberiem pocity vážne. Možno som sa mala poriadne rozplakať aspoň po tom, čo zomrel Henry. Alebo keď zmizla Raven. Dokonca aj vtedy, keď som sa dozvedela o otcovi. No ja som poriadne ani nežmurkla. Len som išla ďalej. Neobzerala sa. A teraz ma to ťažilo. Pretože som sa z toho mala dostať. No ja som sa tam ani nedostala. Nedovolila som smútku ovládnuť ma. A možno som robila chybu.
„Takže, začala sa to ešte chvílu pred tým, než sa odohrala tá tragédia,” začala Lucy konečne. Pochopila som, že myslí smrť môjho brata a matky. „Otec sa už nejaký čas správal zvláštne. Mama sa s ním o tom párkrát pohádala. Bolo to premňa ťažké obdobie. No keď som oslávila svoje pätnáste narodeniny, povedal mi, že mi to chce vysvetliť. Vzal ma sem. Do tohto mesta. Aj keď som sem chodievala často. A ukázal mi tú pizzeriu kde sme sa stretli. No ona to nie je úplne obyčajná pizzéria. Typni si, čo by sa stalo kebyže si tam poprosíš petržlen extra a pizzu so sebou?”
Jej otázka ma zaskočila. Bola divná. A Lucy hovorila trochu zcesty. Vedela som, že to, čo mi povie, môže zmeniť môj život. Úplne ho otočiť naruby. A presne v to som verila.
„Posypú ti pizzu petržlenom a zabalia ti ju?” skúsila som neisto. Príliš mi to nedávalo zmysel. Lucy sa iba zasmiala. „Trochu divné.”
„Nie, mýliš sa,” zasmiala sa. „Chceš hádať znova?”
„Už to konečne povedz!” prosila som ju. No odpovede som sa trochu bála. Tú zmenu som nemusela zvládnuť.
„Do krabice pod pizzu ti dajú balíček s trávou,” hlesla nadšene.
„Trávou?” dvihla som obočie. Asi mi unikala pointa.
„Nie trávou ako trávou. Ale trávou. Mariškou,” rozžiarila sa, no ja som skôr zbledla. Zbrane, drogy...čím ma ešte prekvapí?
„A na rovnakom principe funguje táto veštiareň. Kúpiš si čaj s bielym práškovým cukrom a ku čaju ti položím niečo ako vrecúško s cukrom. No je v tom niečo iné. Uvažovala som nad novým obchodom. Čo takto pekáreň. Dáš si extra cukrové perníčky?” zasmiala sa, no mňa to iba viac vydesilo. Ako sa z nej stalo niečo takéto?! Drogy?!
„Počkaj Lucy. Ty nelegálne predávaš drogy?” vyvalila som na ňu oči.
„Nie som jediná. Ale iba drogy ťa neuživia, aj keď idú z toho riadne prachy,” hlesla. „Mô žem pokračovať.”
„Vlastne je to normálne,” pošepkala som ironicky, ale ona to buď nezachytila alebo ignorovala. „Samozrejme, že smieš pokračovať.”
„Vtedy to bola ešte iba obyčajná pizzéria. Ten zbytok som domyslela až po otcovej smrti,” pokračovala.
„Počkaj, čo?!” prerušila som ju. „Tvoj otec je mŕtvy?!”
„Zaplietol sa so zlou bandou,” hlesla, no je pohľad bol upretý niekde za mňa.