Dotyk V Tme

Najlepší hráč

Minúta... ani to nie... sekunda... trvá tak krátko a pritom dokáže náš život otočiť úplne naruby... dovoľte mi aby som vám povedala ako zopar takých sekúnd zmenilo môj život...

Klasické prostredie pre pubertiakov... oh aaaaano... zhlboka sa nadýchnite.. zápach potu a prachu dokopy utvára dokonalú atmosféru... v školskej telocvični je úplne ticho... je prázdna... až na jedného človiečika... človiečika ktorého spodnica je napchatá do basketbalového koša a on nemá na výber a musí čakať na princa na bielom koni...

Ten človiečik je muž nízkej postavy bledej pokožky a otráveného výrazu... oblečený je v trikote ktorý mu je až príliš veľký... dlhé hnedé vlasy mu zakrývajú tvár na ktorej sú este k tomu položené slnečné okuliare... dámy a páni predstavujem vám!

Min Mimoňa Yoongiho....

A až tak moc sám v tej telocvični nebol... nie nie... bola tam ešte jedna osoba. Osoba ktorá išla k nemu a zároveň bola na ceste k zničenej reputácii... a to som ja...

Luna Lionsing... áno ja viem... moje meno znie ako zaklínadlo z Harryho Pottera. Čo narobím... mamina miluje pána prsteňov.

V momente ked Yoongi počul moje kroky celý stuhol a prestal sa hýbať.

" Neboj sa! Namjoon a spol tu už nie sú... ja ti pomôžem..." keď som bola rovno pod ním som dala ruky v bok.

" To je veľmi hlúpy nápad... nemáš nič iné na robote ? " v momente keď zistil že nie som nebezpečná sa mu vrátilo všetko stratené sebavedomie.

" Ešte k tomu nepotrebujem tvoju pomoc... "

" Samozrejme vaša výsosť... " chytila som basketbalku ktorá sa kotúľala a hodila ju doň. V momente ho trhlo a vtedy sa kôš oddelil od stojana a Yoongi spadol priamo na gymnastickú žinenku ktorú som tam predom dotiahla.

" nechápem aký má Namjoon problém s tým že sa chcem pridať do týmu... " Yoongi sa prevrátil ako korytnačka a ja som automaticky z neho zvliekla kôš.

" fakt nechápeš...? Fakt si sem prišiel na nábor a čakal si že zoberú slepého chalana do týmu ? " obaja sme si sadli vedľa seba

" nikdy nevieš kedy sa mi zrak vráti... takže ticho... stále som najlepší hráč v týme..."

Môj pohľad prešiel na Yoongiho a zhlboka som vzdychla keď som si všimla že si trikot dal naopak.

Je to tak... Yoongi zvykol byť najlepším hráčom basketbalu v celom meste. Pokým sa nedostal do nehody z ktorej vyšiel živý ale s psychologickou slepotou... nepamätám si presný názov ale funguje to tak, že zrak nieje nijako poškodený... nastal skrat v kontakte medzi očami a mozgom a tak jeho oči ďalej už nedostávajú signál... a wuala... je slepý.
Doktor tvrdí že sa s tým nedá nič robiť. Treba len čakať a ak Yoongi bude mať veľké šťastie tak sa mu zrak vráti.

" aaa... kto vlastne si ? " po dlhej pauze ticha sa Yoongi konečne ozval.

Oh áno.. nie nie sme kamaráti. Práve som sem prišla do prvého ročníka... Yoongi a ešte ďalší členovia basketbalového teamu sú na tejto škole hot topic... o ničom inom moji spolužiaci a žiaci starších ročníkov nehovoria. Takže aj keď som sa s ním dnes oficiálne stretla po prvy krát... viem toho o ňom dost.

" Luna... "

" Dobre Luna tak ma pekne počúvaj... so mnou sa baviť nechceš pokial nechceš aby aj tvoja riť nabudúce bola prepchatá cez basketbalový kôš " Yoongi sa postavil a oprášil si zadok predtým ako z vrecka vybral palicu ktorou začal klepkať na zem pred sebou.

" A čo sa tak poďakovať...? " dobehla som ho a začala som kráčať popri ňom.

" hmm.. zamyslím sa... pokial viem o pomoc som sa neprosil... takže nic nebude.." pridal do kroku a nehal ma tam stáť samú