Argument 2

2. kapitola - Starý kamarát alebo nie?

Chvíľu mu trvalo, kým jeho mozog pochopil informáciu, ktorú mu Tina práve poskytla. Zreničky sa mu rozšírili o dvojnásobok.
„To nemyslíte vážne," rozčuľoval sa, „nie je predsa možné, aby on..." nedokončil, pretože sa mu slzy nahrnuli do očí.
Tina by si nikdy nepomyslela, že by uvidela takého chlapa niekedy plakať.
„Je mi to ľúto," povedala a keď už chcela odísť do šatní, ten pán ju zastavil.
„Aká je pravdepodobnosť, že sa prebudí?" spýtal sa potichu s nádejou v očiach.
„Zatiaľ veľmi malá," odpovedala a konečne odišla.
Vošla do šatne a posadila sa na najbližšiu stoličku. Povzdychla si. Neznášala prípady, kedy pacient nebol na dobrej ceste. Najhoršie na tom bolo, keď jeho zdravotný stav musela oznámiť jeho rodine alebo priateľom. Predstavte si ten pohľad, keď vám niekto povie, že váš priateľ je v kóme alebo nebodaj zomiera. Že sa s tým už nedá nič robiť. No s tým všetkým mala Tina rátať, keď si vyberala takéto povolanie.
Zobrala si kabát, ktorý mala zavesený na vešiaku a obliekla si ho. Potom vyšla z miestnosti a vybrala sa ku schodom, ktorými predtým vyšla na poschodie. Keď zišla dole, pristavila sa pri Ellie, ktorej vrátila dokumenty.
„Ešte dnes večer by ho mali previesť na jednotku intenzívnej medicíny, zajtra na to prosím nezabudni," upozornila ju Ellie a rozlúčili sa.
Potom podišla k hlavnému vchodu. Prekvapilo ju, že za tie dve hodiny sa najmenej dvesto tínedžeriek stihlo rozpŕchnuť. Vyšla teda na skoro prázdne parkovisko a nasmerovala si to domov. Cestou si prezerala domy, ktoré míňala až sa nakoniec ocitla pred tým svojim. Odomkla a vstúpila do chodby, kde sa vyzula. Potom pokračovala ďalej. Po schodoch vyšla na druhé poschodie. Vstúpila do spálne a bez toho, aby sa prezliekla, skryla sa pod paplón a zaspala.

***

O pol šiestej ráno, ju zobudil budík. Nadávky, ktoré vypustila z úst patrili hlavne človeku, ktorý vymyslel skoré ranné vstávanie do práce. Vyšuchtala sa z teplých perín a vošla do kúpeľne, kde vykonala rannú hygienu a potom sa vrátila späť do spálne. Vyzliekla zo seba ešte včerajšie oblečenie, v ktorom sa jej celkom pohodlne spalo a hodila ich do koša na špinavú bielizeň. Sprcha, do ktorej sa konečne dostala jej pomohla rozpamätať sa na včerajší deň. Na chlapca, ktorého niekedy milovala a možno ešte stále miluje. Na to, že mal autonehodu a na jej nového pacienta, ktorý sa naňho dosť podobal a na pána, ktorý...
Práve v tej chvíli sa Tine v hlave rozsvietili všetky kontrolky na červeno. Čo keď to bol naozaj on? Čo keď dostala za svojho pacienta Harryho? Vysvetľovalo by to húf dievčat pred nemocnicou a plné parkovisko áut. Snažila sa rozpamätať na meno toho chlapa, ktoré bolo zapísané v dokumentoch, do ktorých sa včera tak dlho pozerala. No z nejakého dôvodu si nevedela vybaviť jeho meno. Možno to bolo preto, že bola včera strašne unavená a možno preto, že si ho vôbec neprečítala.
Snažila sa rýchlo doumývať, aby zistila pravdu. Bol to naozaj Harry? Kučeravé tmavé vlasy by sedeli. Postava tiež. Možno keby nebol v kóme a upriamil by na ňu jeho krásne zelené oči, nemusela by dneska toľko vyšilovať a hneď v ten moment, kedy by sa do nich zahľadela, by ho spoznala. Nemusela by jeho meno hľadať v nejakých hlúpych papieroch.
Keď sa konečne dostala z domu, bez toho aby sa naraňajkovala, vykročila k nemocnici. V polovici cesty sa však musela vrátiť, pretože z toho všetkého bola taká rozrušená, že zabudla zamknúť. Ešteže býva tak blízko pri nemocnici. Veľké parkovisko, ktoré ju delilo od všetkých tých ľudí, ktorým trebalo pomôcť, mala chuť prešprintovať, no neodvážila sa na to. Pred vchodom opäť postávalo pár tínedžeriek, no oveľa menej ako včera. Vstúpila do veľkej budovy a pozdravila sa Ellie.
„Ahoj, dáš mi prosím tie dokumenty čo včera?" spýtala sa jej nervózne Tina.
„Keď som dokončila čo som potrebovala, odniesla som ti ich do skrinky," odpovedala Ellie.
„Aha, tak ďakujem, ahoj," ani nečakala na odpoveď a ponáhľala sa ku schodom.
Keď sa konečne dostala na druhé poschodie, namierila si to k šatniam. Vyvalila dvere, za ktorými boli vystrašene tváre jej kolegýň.
„Ehm, pardon," začervenala sa a podišla k svojej skrinke.
Vybrala kľúče z vrecka a jeden z nich strčila do zámky. Otočila kľúčom, no keď chcela otvoriť dvierka, nešlo to.
No super, pomyslela si, chýbalo mi už len to, aby sa zase zasekli.
Udierala do nich a snažila sa ich otvoriť, no nič nepomáhalo.
„Zase sa zasekli?" spýtala sa jej Daisy, sestrička, s ktorou mala včera službu.
„Áno, asi si nechám vymeniť zámok alebo radšej poprosím o novú skrinku," zafrflala Tina.
„Ukáž, pomôžem ti," povedala Daisy a keď Tina odstúpila od skrinky, snažila sa ju otvoriť ona.
Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa jej dvierka konečne podarilo otvoriť, no popri tom, zo skrinky vyleteli nejaké papiere a rozleteli sa pomaly po celej miestnosti.
„S takou silou by si fakt mohla byť vyhadzovačom," zasmiali sa spolu.
Roztrasenými rukami začala Tina zbierať papiere zo zeme a Daisy jej pri tom pomáhala. Keď už ich mali pozbierané, zo samej nedočkavosti a nervozity Tine vypadli z rúk, no tento raz sa aspoň nerozleteli po celej miestnosti.
„Ďakujem za pomoc," povedala Tina, keď zdvihla papiere zo zeme.
Potom si sadla za stôl pri okne, nedočkavosťou pomaly nevidela, no keď začala otvárať zložku, v tej chvíli ju prepadli zlé pocity. Čo keď to nebude on? Vytvárala si zbytočnú nádej a okrem toho, čo z toho bude mať ak to on naozaj bude? Je predsa v kóme. Nebude sa s ním môcť porozprávať. Nebude mu môcť povedať, ako sa prvé mesiace bez neho cítila hrozne. Ako nič nezvládala, no nakoniec sa postavila na vlastné nohy a išla ďalej, či s ním, či bez neho. Našla si dobrých kamarátov, s ktorými utlačovala spomienky naňho a na starých kamarátov. S ktorými sa cítila dobre, aj keď niekde tam vo vnútri vedela, že jej Harry strašne chýba. Za tých posledných pár mesiacov, čo s ním strávila, si k nemu vytvorila obrovské puto, ktoré keď sa pretrhlo, porobilo veľa škody.
Nebude mu môcť povedať, ako sa naňho snažia zabudnúť, no nešlo to. Keď s niekým chodila, vždy keď sa bozkávali, predstavovala si skôr Harryho než človeka, s ktorým sa naozaj bozkávala.
Po istom čase, keď ho už skoro celého vytlačila z hlavy, Harry sa stal slávnym a na každom kanále o ňom a jeho kamarátoch, Louisovi, Niallovi a Liamovi stále rozprávali. A tak sa tento nekonečný kruh začal odznova. Opäť ho mala v hlave, opäť naňho stále myslela a premýšľala nad tým, či on niekedy myslí na ňu. Opäť sa ho snažila dostať z hlavy, tak prestala pozerať televíziu, no ani to nepomohlo. Celých desať rokov naňho nedokázala zabudnúť. Aj keď vedela, aké všetky škandály napáchal, ani vtedy ho neprestala milovať. Teraz si už bola istá. Celý ten čas ho milovala, aj keď ho nikdy nemohla mať.
Keď konečne otvorila zložku, ruky sa jej triasli. Prehrabovala sa v neusporiadaných papieroch a keď našla ten správny, tep sa jej zrýchlil. Očami hľadala písmenka, ktoré jej nedočkavosť konečne zastavia. Keď jej oči spracovali písmenka jeho mena a poslali túto informáciu do mozgu, jej nálada sa otočila o stoosemdesiat stupňov. Jej zreničky sa rozšírili a jej tep zrýchlil ešte viac.