Argument 2

7. kapitola - Grace?!

Týždne išli ako voda a Harryho zranenia sa hojili. Najprv sa zahojili škrabance a modriny, potom sa mu vyliečila hlava. Neskôr mu zmizli všetky obväzy a sadry. Až na niektoré jazvy vyzeral Harry ako keby žiadnu haváriu nemal. Tri mesiace mu stačili na to, aby vyzeral tak ako predtým.
Zatiaľ čo si Harry pokojne vylihoval v posteli, Tina musela makať. Ťažké niekoľko hodinové operácie zvládala veľmi dobre. Snažila sa pri nich nemyslieť na Harryho, no nie vždy sa jej to podarilo. Chcela byť s ním. Chcela sa mu pozerať do tých jeho krásnych smaragdových očí a nie operovať jedného pacienta za druhým. Nechcela byť od neho vzdialená ani na krok. Nechcela byť v inej miestnosti ako on a nechcela byť od neho tak dlho preč. Obedné prestávky boli neskutočne krátke. Potrebovala s ním byť viac. Potrebovala, aby sa už prebudil. Chcela vidieť, ako sa bude tváriť, keď ju po tak dlhom čase zbadá. Chcela vedieť, ako sa bude cítiť, keď ho objíme. Chcela mu rozprávať, čo všetko za ten dlhý čas zažila. Chcela počúvať jeho hlas. Chcela vedieť, čo všetko zažil on. No to nebude možné, kým sa neprebudí.
Ďalšia obedná prestávka sa opäť končila. Tina akurát vstávala z kresla pod oknom, keď sa otvorili dvere. Do miestnosti vošla žena v jej veku.
„Dobrý deň," povedala, keď zatvorila dvere.
„Dobrý," odpovedala Tina a pozrela na ňu.
V okamihu, keď sa jej oči dostali k jej tvári, zamrzla na mieste. Spoznala ju. V televízií z nej bola vždy usmievavá žena stojaca pri Harryho boku. Na sebe mala drahé oblečenie, na ktoré si určite zarobila sama. Pracovala totiž ako modelka pre firmu známu po celom svete - Vogue. Tina si bola istá, že nie jedna dievčina by za tie ružové šaty siahajúce po kolená dala kľudne aj vlastnú obličku. Tmavozelený kabát mala upevnený na páse opaskom a na nohách jej trónili vysoké čierne lodičky. Štýl, na ktorý si Tina spomínala na strednej škole sa z nej celkom vytratil.
„Tina?" ozvala sa Grace ako prvá po minútovom tichu, pri ktorom si každá obzerala tú druhú. Obe sa snažili o to isté. Spomenúť si, ako tá druha vyzerala, keď sa videli naposledy.
„Grace," odpovedala Tina trošku tichšie než bola zvyknutá rozprávať a čakala na ďalšiu Graceinu reakciu.
Grace sa jemne usmiala a pristúpila k Tine bližšie, aby mohla objať svoju niekdajšiu kamarátku. Obe obmotali ruky okolo ramien tej druhej, zavreli oči a poriadne tuho sa objali. Keď Grace ešte počas objatia otvorila oči, jej pohľad sa zastavil na tele ležiacom na posteli. Do očí sa jej okamžite nahromadili slzy a po chvíli sa začali prelievať cez ich okraj. Stekali jej po lícach a šteklili ju tam, no neutrela si ich. Ešte viac stisla Tinu v objatí a potom smrkla.
„Ako to zvládaš?" spýtala sa Tina.
„Dosť ťažko," odpovedala a odtiahla sa od nej. „Ťažko sa mi ráno vstáva, keď ho nevidím ležať vedľa mňa, keď viem, kde sa momentálne nachádza a keď viem, v akom je stave. Ťažko sa mi cez deň pracuje. Stále naňho musím myslieť a keď si konečne po dlhom dni neustáleho myslenia na môjho Harryho môžem ísť ľahnúť do našej postele, otočím sa na druhú stanu a opäť ho tam nevidím ležať. Necítim teplo jeho tela a jeho veľké ruky, ktoré sa ma snažia ešte viac zohriať. A keď sa mi konečne po dlhom snažení podarí zaspať, väčšinou sa aj tak po dvoch hodinách prebudím. Zvyšok noci mi potom už spať nejde. Moje myšlienky ma nútia stále nad ním premýšľať. Je to hrozne čo sa mu prihodilo," dopovedala a ruku si priložila k ústam. Spodná pera sa jej triasla.
Obišla Tinu a sadla si na stoličku pri jeho posteli. Chytila ho za ruku a ticho plakala. Tina ju ešte chvíľu pozorovala a potom odvrátila svoj pohľad. Bolo zvláštne sledovať ju pri tom, ako sa Harryho dotýka takýmto spôsobom.
„Budem už musieť ísť, zvládneš to tu sama?" starostlivo sa spýtala Tina a podišla k dverám.
„Budem v poriadku, rada som ťa videla," odprevadila ju pohľadom a pri tom sa na ňu jemne usmiala.
„Aj ja teba."
Tina položila ruku na kľučku a ešte raz sa pozrela na Harryho kľudnú tvár. Po krátkej chvíli ju stlačila a otvorila dvere. Prešla cez ich prah a zavrela ich za sebou. Oprela sa o ne a sledovala situáciu pred ňou. Niektorí doktori sa ponáhľali, iní nie. To isté platilo aj pre zdravotné sestry. Našlo sa tu pár pacientov, ktorí chodili po chodbách ako duchovia, iní však sršali energiou. Zmätené rodiny sa ponáhľali po chodbách a hľadali to správne číslo na dverách. Bol tu zmätok. Chaos. Takéto ale nemocnice bývajú. Tina si na to už po niekoľkých rokoch odrobených v týchto priestoroch zvykla a vo večerných hodinách jej niekedy príde divné, že tento rozruch tu už nie je.
Tina pokrútila hlavou a povzdychla si. Jemne sa odrazila od dvier a zaradila sa do nemocničného rozruchu. Nemôže sa predsa flákať. Aj iní pacienti ju potrebujú.