Argument 2

3. kapitola - You, the ocean and me

Poznáš ten pocit, keď nie si sám, ale cítiš sa tak? Keď máš okolo seba veľa priateľov, ale cítiš sa opustený? Presne to som zažíval ja. Po chodbách som chodil ako bez duše a na hodinách som nikdy nedával pozor. Moje myšlienky vždycky putovali k nej. Snažil som si vybaviť každý jeden detail na jej tvári. Každé jedno znamienko, ktoré sa jej tam usadilo jej modré oči, ktoré na mňa v poslednom čase nehľadeli zúrivo alebo vražedne. Jej obočie, ktoré sa kvôli mne vždy nebezpečne skrčilo, jej plné pery, ktoré som mal možnosť párkrát ochutnať. Prameň vlasov, ktorý bol svetlejší ako tie ostatné a ktorý jej vždy padal do tváre. Vždy som mal chuť jej ho zastrčiť za ucho, no nikdy som to nespravil.
Na začiatku druhého ročníka som si každý deň prial, aby zlo, v jej podobe, odišlo z mohlo života. A teraz? Teraz keď už tu nie je, si každý deň prajem, aby sa vrátila. Človek si vždycky uvedomí čo mál, až keď o to príde, až keď to stratí. Keď som bol s ňou moje dni trvali niekoľko minút. Vždy som sa na konci dňa sám seba spýtal: „Prečo nemôžu byť dni dlhšie?" No teraz, keď tu už nebola, teraz, keď som bol už len ja, moje dni trvali veky. Boli to ešte len tri dni čo bola preč a zo mňa bola hotová troska. Nechápal som, ako som bez nej mohol predtým žiť. Tri dni s ňou trvali ako jeden a tri dni bez nej trvali ako rok. Pocity, ktoré som prežíval boli strašné. Chýbala mi nie len v škole, kde som s ňou zažil kopec zábavy, ale aj na internáte. Každý večer, keď som zaľahol do postele, myslel som na ňu ešte intenzívnejšie aj keď viac sa to už nedalo. Niekedy som premýšľal nad tým, či aj ona myslela na mňa tak, ako ja na ňu.
Každý jeden večer som sa prehadzoval z boka na bok a nemohol zaspať, pretože na stanovačke som si zvykol na jej neustálu prítomnosť a na to, že každý večer zaspávala pri mne. Po mojom boku. Nemohol som si zvyknúť, že už tu nebola, že už nebola pri mne. Keby ležala v izbe naproti, v srdci by som mal oveľa väčší pokoj, než keď som vedel, že je na druhej strane Zeme. Niekde, nevedel som kde. Nevedel som, či jej hrozilo nebezpečenstvo a nevedel, či ju mal kto ochrániť. Ak by nemal, ja by som ju s najväčšou radosťou ochránil. Možno by to odo mňa neprijala, ale aspoň by som sa snažil. Snažil by som sa byť po jej boku, keby ostala sem, pri mne. Keby neodišla. Lenže ona odišla. V hlave sa mi premietali otázky ako: „Čo bude teraz so mnou?" Tri dni a ja som mal v srdci obrovskú dieru a nevedel čo so sebou. Ešte len tri dni a ja už som bol zrelí na psychiatriu. Bol som nešťastný. Jediné svetlo, ktoré bolo v mojom živote odišlo, zhaslo a nevedel som, či sa opäť objaví. Nevedel som, či sviečku, ktorú mi Boh zoslal a neskôr aj zobral, mi opäť vráti.
Jedného dňa, asi tri týždne po tom čo Tina odišla, som stál na chodbe a pozeral von oknom. Moje myšlienky opäť patrili Tine a spomienkam na ňu. Pomaly sa stmievalo až nakoniec všade spadla tma. Na oblohe nebolo ani mráčika a hviezdy a mesiac krásne svietili. V tej chvíli som premýšľal nad jednou z najsilnejších spomienok na Tinu. Spolu sme ležali niekde uprostred lesa a cez koruny stromov sme pozorovali hviezdy, keď v tom jedna spadla. Presne som vedel, čo si vtedy priala Tina – vrátiť sa domov. Neskôr sa ma spýtala, čo som si prial ja. Povedal som jej, že keď jej to poviem, nesplní sa to. Zistil som, že bolo úplne jedno, či jej to poviem alebo nie. Hneď ako sme sa vrátili domov a ona mi povedala, že sa sťahuje, v tej chvíli som prestal veriť na želania, ktoré sa pri padajúcich hviezdach želajú. Odvtedy, aj keď som videl spadnúť hviezdu, už som si nikdy nič neželal. Moje prianie bolo, aby sa naše cesty nikdy nerozdelili. A stal sa presný opak. Rozdelili sme sa. Keby to bolo vedľajšie mesto alebo dedina o tri dediny ďalej, nikdy by som neprestal veriť na padajúce hviezdy. Ale keď sa moja spriaznená duša presťahovala o celý oceán ďalej, padajúce hviezdy som zo svojho života navždy odškrtol.
Keď sa môjho chrbta dotkli čiesi ruky, mojim telom preletelo prekvapenie. Okrem mojich kamarátov sa so mnou od Tininho odchodu nikto nebavil. Ani jeden z kamarátov to byť nemohol, pretože ich ruky sú dvakrát také veľké ako ruky patriace osobe stojacej za mnou. Ruky sa po chvíli dali do pohybu a spojili sa na mojom bruchu. Dievča si položilo hlavu na môj chrbát a objalo ma. Stisk po chvíli jemne povolil a ja som sa otočil v jej objatí. Privinul som si čiernovlasú dievčinu k sebe a položil si jej hlavu na svoju hruď. Objal som ju tiež. Jej objatie zosilnelo. V tej chvíli som to citovo nevydržal. Objatie, ktoré mi dievča poskytlo, mi strašne chýbalo a až vtedy som pochopil, že toto jediné mi môže pomôcť. Pár slz opustilo moje oči, no ani jeden vzlyk. Neviem po akej dlhej dobe sa objatie skončilo, no keď sme sa od seba odtiahli, dievča sa mi zapozeralo do očí. Z tých jej som pochopil, že nie som jediný, kto prežíval bolesť. Ja som trpel kvôli tomu, že Tina odišla. Ona trpela kvôli tomu, že videla ako sa s Tininým odchodom trápim ja.
„Bude to v poriadku, uvidíš," povedala Grace a opäť ma objala.