Argument 2

5. kapitola - Do you remember?

Obedňajšia prestávka bola až príliš dlhá. Možno to bolo preto, lebo Tina do seba jedlo vždy čo najrýchlejšie nahádzala a utekala preč. Vždy zamierila na štvrté poschodie do izby s číslom 415. Sadla si do kresla pod oknom a sledovala muža ležiaceho oproti nej. Od kedy je Harry v nemocnici, obedňajšie prestávky takto trávila dosť často. Ak nemala jedného z pacientov v pohotovosti, vždy sa prišla pozrieť za Harrym. Sledovala ho ako si bezstarostne leží na posteli. Obzerala si jeho tvár, na ktorej sa ani jeden sval nikdy nepohol. Sledovala jeho lícne kosti, pod ktorými sa vždy objavili roztomilé jamky, keď ju alebo niekoho v okolí obdaril svojim čarovným úsmevom. Sledovala jeho zatvorené viečka. Chýbala jej farba jeho očí. Smaragdovo zelená. Nakoniec jeho plné pery. Tak rada by ich obdarúvala bozkami. Niekedy keď tam len tak sedí a hľadí naňho, má neskutočnú chuť ho pobozkať. Vždy sa však ovládne alebo radšej vyjde z miestnosti, aby to náhodou nespravila.
Tak ako iné obedňajšie prestávky aj práve tú dnešnú trávila v jeho izbe. Bola v jeho prítomnosti a on o tom ani nevedel. Bolo jej ľúto, že s ním nemohla tráviť čas lepšie, pretože bol pripútaný k posteli a v bezvedomí. Nemohla sa s ním porozprávať o živote. O tom, čo za tých desať rokov obaja prežili. Nemohli sa spolu zasmiať ani byť smutní z niekoho neúspechu. Nemohli jeden druhého podpichnúť, ako to robili celú strednú školu. Vlastne len jeden rok, kým sa Tina neodsťahovala.
Vždy, keď sa naňho prišla pozrieť, vybavila sa jej jedna zo spomienok. Niekedy to bola radostná, inokedy smutná alebo taká, pri ktorej jednému z nich stáli na hlave všetky vlasy od nenávisti, ktorú k tomu druhému cítili. Niekedy jej dokonca napadlo, ako sa jej pri ňom podarilo nezošedivieť. Na tej predstave sa musela zasmiať. Dvaja pätnásť roční tínedžeri so šedivými vlasmi.
„Pamätáš si, ako sme sa spoznali?" spýtala sa ho a pri tom sa jej na tvári objavil úsmev.
„Bolo to deň pred začatím školského roka. Ja som bola prváčka a ty si chodil do druhého ročníka. Vošiel si nám do izby, keď si zbadal poodchýlené dvere. Neviem či si ma hneď spoznal, ale ja teba áno. Preto som k tebe bola taká hnusná. Vieš, ako sa hovorí 'láska na prvý pohľad?' u nás to bola nenávisť na prvý pohľad," dopovedala a zahryzla si do spodnej pery.
Na chvíľu sa odmlčala a potom pokračovala:
„Pamätáš si, ako sme spolu hrali basketbal? Chvíľu som hrala sama a potom si ma náhodou našiel a pripojil sa. Sami sme si komentovali hru, prihrávali si a spoločne sa smiali. Vždy, keď sme hodili loptu do koša, zdvihli sme ruky do vzduchu. Keď sme dohrali, ľahli sme si na podlahu telocvične a oddychovali. Táto spomienka patrí medzi moje najšťastnejšie." 
„Pamätáš si, ako sme spolu tancovali na babkinom večierku? Ani jeden z nás nevedel s kým tancuje. Celý večer som ti hľadela do tých tvojich krásnych očí a nevedela si vybaviť, odkiaľ sú mi také známe. Celý večer som nad tým premýšľala. A až potom, čo ti strhli masku, keď si sa snažil oddeliť od seba dvoch ľudí, čo sa pustili do bitky som zistila, odkiaľ ich poznám. Aj napriek tomu, že som utiekla a skoro sa rozplakala kvôli tomu, že som sa nechala presvedčiť a nechala ťa pobozkať ma, to bol najkrajší večer v mojom živote," usmievala sa keď toto všetko rozprávala.
Hľadela si na ruky, ktoré mala položené vo svojom lone alebo hľadela na neho. Mala zvlhnuté oči, no neplakala.
„Pamätáš si, ako si na mňa nastražil pomstu spolu s Liamom a nakoniec sa to všetko zvrtlo proti tebe? Mala som narodeniny a ty si mi zaklopal na dvere. Za tebou bol položený asi polmetrový darček. Myslel si si, že mi to nepríde podozrivé? Aj keby mi Liam všetko nevyklopil, prišla by som na to, že máš niečo za lubom. S Niallom ste ho priniesli dovnútra a ja som vtedy akurát pila nejakú limonádu zo sklenenej fľaše. Začala som otvárať darček a vtedy z vnútra vyskočil Liam. Tvárila som sa, že som sa zľakla a udrela ho fľašou po hlave. Zvalil sa na zem a predstieral, že je mŕtvy. Na všetko si nám naletel. Bol si v takom šoku, že si mu neskontroloval pulz. Kričal si po mne, aby som zavolala záchranku a pri tom sa snažil vytiahnuť Liama zo škatule. V duchu som sa z teba smiala a potom som sa spýtala, kde zakopeme telo. Vtedy to už Liam nevydržal a rozrehotal sa na celú izbu a ja s ním. Nahneval si sa na nás a utiekol z izby. Tie črepiny sme s dievčatami zbierali po celej izbe ešte nasledujúci týždeň."
„Pamätáš si, ako sme sa pomaly dostávali k prvej úlohe v nočnej hre na stanovačke? Mali sme nájsť nejakú škatuľku. Všetci hľadali len ty si si sadol na peň odrezaného stromu. Samozrejme mi to nedalo a musela som do teba začať rýpať. Snažila som sa ťa postaviť, no s tebou to ani nehlo. Začala som ťa štekliť a ty si sa konečne postavil. Zamotali sa ti však nohy a tak sme spadli na zem. Nepáčilo sa ti, že som bola navrchu, tak si nás prevalil a sadol si na moje boky. Čosi si sa ma vypytoval a ja som ti odpovedala. Potom za nami prišiel Niall aj so škatuľkou v rukách a povedal niečo v tom zmysle, že máš zo mňa zliezť a že si to rozdáme neskôr."
„Pamätáš si, keď sme blúdili lesom a došla nám voda? Dva dni nato sa spustil silný lejak. Kým sme si nachytali vodu, boli sme celí mokrí. Chcela som si užiť dážď a tak som sa začala točiť okolo vlastnej osi. Smial si sa na mne ako na malom decku a potom sa pridal. Tancovali sme spolu len chvíľu, keď si mi povedal, že nie som presne taká, ako si si myslel. Vlčie zavytie nás prinútilo vrátiť sa do stanu. Bála som sa. Bitie svojho srdca som cítila až niekde v krku a ty si ma upokojoval. Obtočil si svoje paže okolo mňa a hovoril mi, že všetko bude v poriadku a ja som ti verila."
„Pamätáš si, ako si v posledný školský deň prišiel ku mne domov? Ukázala som ti všetky moje obľúbené miesta a potom ťa zaviedla hore do mojej poloprázdnej izby. Potrebovala som si ešte pobaliť nejaké veci. Podišla som k nástenke a začala z nej dávať dole fotky. Po chvíli si sa postavil z postele a vzal si fotky, ktoré už som mala zozbierané. Začal si si ich prezerať. Keď si našiel fotku, na ktorej si bol aj ty, vyzeral si prekvapene. Nečakal si, že budem mať na nástenke fotku s tebou."
„Pamätáš si, ako si ma poslednýkrát chytil za ruku?" spýtala sa ho opäť, aj keď vedela, že jej neodpovie. Postavila sa a podišla k posteli. Sadla si k nemu a chytila ho za ruku. Slzy sa jej vytlačili z očí a dopadli na líca, z ktorých sa jej zkotúľali k brade a potom spadli na ich spojené ruky.
„Bolo to, keď som nastúpila do auta. Silno si mi ju stlačil a potom si ma pustil, pretože sa auto pohlo. Obzrela som sa za tebou a ty si si priložil ruku k perám a pobozkal ju. Poslal si mi vzdušný bozk."
Tina si nikdy nemyslela, že ju návrat Harryho do jej života takto rozhodí. Za celý svoj život neplakala toľko, koľko plakala za posledný týždeň. Nerozumela tomu. Nerozumela svojim pocitom. Vedela, že ju stále k nemu niečo ťahá, no nemyslela si, že až takto.
Postavila sa a pustila jeho ruku. Podišla k dverám a zotrela si slzy. Ešte predtým, než stlačila kľučku na dverách a odišla, z nej vyšla veta: „Prajem si, aby si sa už zobudil."