Argument 2

6. kapitola - You, the ocean and me 2

Zase som sedel v triede na tvrdej a nepohodlnej stoličke, sám v jednej lavici. Bolo to strašne unavujúce. Neznášal som, keď som bol nútený sedieť v triede a čumieť na tabuľu popísanú bludmi.
Bol som v maturitnom ročníku. Tešil som sa z toho, že odtiaľto konečne vypadnem. Táto škola ma prestala baviť v treťom ročníku, kedy som sa vrátil po niekoľkých mesiacoch domov. Po tom, čo Tina opustila túto školu, mesto, štát či dokonca svetadiel mi všetci začali hovoriť, že som sa zmenil. Furt som bol zahrabaný vo svojich myšlienkach a nezaujímal sa, čo sa deje v realite. Od kedy odišla, cítil som sa byť opustený, aj napriek tomu, že okolo mňa bolo veľa ľudí, ktorý so mnou chceli tráviť svoj voľný čas. Keďže na tejto škole prestali vyčíňať dvaja tínedžeri, ktorým v tele skákali pubertálne hormóny, moja popularita klesla na nulu. Veril som, že Boh na mňa nezabudol a že si pre mňa chystá niečo veľké, len musím chvíľu vydržať. Moja predtucha bola správna. Boh mi zoslal strážneho anjela oveľa skôr, len som si to neuvedomil. Bola to Grace, ktorá sa o mňa starala, keď mi bolo najhoršie. Snažila sa ma dostať zo stavu, kedy som sa s nikým nerozprával aj týždeň. Ona jediná to so mnou vydržala a snažila sa o to, aby som neodbočil na nesprávnu cestu. V tie dni som sa necítil byť osamelým len vďaka nej. Bola to ona, kto ma doviedol späť na správnu cestu. Depkarenie nikdy nikomu nepomohlo a ja som to pochopil práve s ňou. Opäť som sa zaradil do spoločnosti a v rebríčku popularity sa dostal až na vrchol.
Jedného dňa, keď som ležal na posteli so zavretými očami a spieval si pesničku, ktorá bola v rádiách dosť populárna, sa mi do izby prikradla Grace a chvíľu ma počúvala. Po chvíli mi však vypadol text a tak v izbe nastalo ticho. No nie nadlho. Z kúpeľne, ktorá bola otvorená bolo počuť pokračovanie piesne. Niall, ktorý sa sprchoval už asi hodinu, konečne vypol vodu. Len s uterákom obmotaným okolo pása vošiel do izby. V ruke mal mikrofón, ktorým bola v skutočnosti fľaša od šampónu. Spieval slová jedno za druhým a keď sa dostal až na koniec, fľašu od šampónu si priložil k bruchu a začal na nej hrať ako na gitare. S hlavou pri tom narábal do všetkých strán ako to robia gitaristi na rockovom koncerte. Jeho vlasy nasledovali pohyby hlavy a vôbec ho nezaujímalo, že z nich kvapkala voda. Keď s tým divadlom konečne prestal, hodil prázdnu fľašu od šampónu do koša.
„Ďakujem, Niall, že si mi doprial sprchu, ale neprosil som si o ňu," povedal som, pričom som si s tričkom poutieral všetky kvapky, ktoré na mňa dopadli.
„Za málo, Harry," prešiel si rukami cez vlasy a podišiel k skrini, z ktorej si vybral čisté oblečenie.
„Ahoj, Grace," pozdravil sa, keď za sebou zatváral dvere do kúpeľne.
„Oh, ty si tu? Nevšimol som si ťa," povedal som, keď som sa posadil na posteli a otočil sa na ňu.
„O to mi šlo," odpovedala s jemným úsmevom na perách a prisadla si ku mne, keď som rukou poklepal po prázdnom mieste vedľa seba.
„Nepremýšľali ste o tom, že by ste založili spevácku skupinu?" spýtala sa s iskričkami v očiach.
Bolo zaujímave, že sa na to pýta. Viackrát som premýšľal nad tým, že by som začal verejne spievať, no nejako som sa k tomu nevedel dopracovať a okrem toho, s kým asi by som ju založil? Nemal som po ruke nikoho, kto by vedel spievať tiež alebo kto by mi robil hudbu. Texty by už neboli taký problém. Tých už niekoľko mám.
„Myslíš, že by to bol dobrý nápad?"
„Samozrejme!" povedala s nadšením. „Ty predsa úžasne spievaš a Nialla si teraz počul tiež. Liama a Louisa som už tiež počula pospevovať si a prisahám ti, že spievať vedia. Bol by to bombový nápad."
„Nepoznám nikoho kto by sa nám postaral o hudbu," povedal som jemne sklamane a rukou si frustrovane zašiel do vlasov.
„O to sa postarám," sľúbila mi s úsmevom od ucha k uchu, dala mi pusu na líce a odišla z miestnosti.
Pozeral som na zavreté dvere, ktorými práve odišla a ďalej premýšľal nad týmto nápadom. Páčil sa mi. Konečne nebudem večne len sedieť na zadku, konečne budem niečo robiť. Nebudem toľko premýšľať a možno aj zabudnem na veci, na ktoré zabudnúť potrebujem. Potom však prišli pochybnosti. Čo ak s tým chalani nebudú súhlasiť? Čo ak sa nám nepodarí zohnať hudobný doprovod? Čo ak nás to nebude baviť? Čo ak neuspejeme? Čo ak sa tomu nebudeme stíhať venovať? Máme predsa aj školu, priateľov a rodinu. Čo ak sa stane presný opak? Nebudeme mať čas na priateľov. Skupina nás úplne pohlti. Má to vôbec zmysel mať školskú skupinu, keď tu sme už posledný rok? Neviem, ale chcem to skúsiť.
Bolo treba použiť trošku presvedčivých slov. No napokon, všetci súhlasili. Grace zohnala hudobníkov, vraj jej dobrých kamarátov, ktorý by do toho išli s nami. A bolo to. Naučili sme sa texty, hudobníkom sme dali notové záznamy a mohlo sa hrať. Sprvu sme hrávali len na školských udalostiach, neskôr, keď sme skončili školu, aj v podnikoch. Až si nás napokon všimli ľudia z hora a my sme sa stali svetovo uznávanou chlapčenskou skupinou.
No stalo sa presne to, čo som nechcel. Vlastne som to tak trochu aj čakal, no nechcel som si pripustiť, že sa to naozaj stane. Bolo toho na nás veľa. Neustáli tlak fanúšikov a ľudí z hora nás dotlačil niekedy do, pre nás sa zdalo, že neriešiteľných situácií. Preto sa stalo toľko vecí, ktorých ľutujem buď ja alebo niekto zo skupiny.
Chýba mi rodina. Chýbajú mi priatelia. Po toľkých rokoch mi stále chýba aj Tina. Niekedy nad ňou premýšľam. Čo asi teraz robí? Má niekoho? Je s ním šťastná? Je šťastná?
Skupina nás pohltila. Od začiatku, kým sme hrávali po baroch to nebolo až také hrozné. Vedeli sme si nájsť čas na školu, priateľov, rodinu aj skupinu. Teraz, keď už sme takto vysoko nemáme čas na tieto všetky veci. Chcel by som to napraviť, no povedzme si úprimne, dá sa to?