1. Fight Back

4| Už žiadne facky?

„Mal si byť len vo svojej izbe. Čo je také ťažké na tom pochopiť?"

Dve tričká skončia v taške.

„Skoro som dostala infarkt, keď mi sestrička povedala, že môj syn skončil na psychiatrii."

Za nimi putuje aj môj mobil. Mama ma bez varovania prudko vytiahne na nohy a strčí mi do ruky čisté oblečenie. Prejde mnou blažený pocit očistenia, keď sa zbavím tých špinavých handier.

„No konečne," odsekne, keď jej podám oblečenie a ona ho napchá do preplnenej tašky. Naposledy izbu preskenuje svojím pohľadom, potom ma z nej vytlačí.

Keď prejdeme východom, zhlboka sa nadýchnem, akoby to bolo poprvýkrát. Do nosa sa mi však namiesto čistého vzduchu dostane len zápach benzínu a zatuchnutého pachu spred nemocnice. V aute je to trošku lepšie, až na to, že otec nezabudol schovať svoj voňavý vianočný stromček, vďaka ktorému všade vidím a cítim jahody.

„No ahoj, bojovník!" pozdraví ma otec z predného sedadla hneď ako si sadnem.

„Čau," ozve sa dokonca aj Oli, čo je pre celú rodinu niečo ako zázrak z neba.

„Už sa tešíš domov?" pýta sa otec ako zabočíme na križovatke.

„Hej, nemocnica nebola bohvieako príjemná," odvetím nie veľmi nadšene.

„Počul som, že ťa nabonzoval nejaký krpáň," mama na neho prísne pozrie, ja sa však zasmejem. Nakloním sa bližšie dopredu a vyrozprávam mu o mojich nočných výletoch. Bolo zbytočné zatajiť aj tie ostatné, mama o všetkých vedela. Vyšlo totiž na povrch, že sestričky o mojej malej rebélii celý čas vedeli.

Keď dorazíme domov, Oli v sekunde otvorí dvere a letí dovnútra. Veľmi dobre viem, že dnes s ním reč nebude. Vlastne si nedokážem spomenúť, kedy som sa s ním rozprával viac ako päť minút a nepoužil pri tom znudený sarkazmus alebo prednášku o tom, ako niekomu nakopať zadok. Sme príliš rozdielni na to, aby sme boli bratia - to stále tvrdím rodičom, hoci tí mi vždy povedia, že adoptovaný nie je.

Mama mi pripraví večeru, hoci som si ju plánoval urobiť sám a spraviť si niečo celkom iné. Ale v rámci rodinnej harmónie sa zdržím komentára. Pre tentokrát.

Pripojím sa na wifi a dohadujem sa so spolužiakmi o úlohách (pretože som donútený mamou) a trénerovi na plavárni napíšem, že sa nemôžem dočkať, kedy ho konečne uvidím s tou svojou otravnou píšťalkou, ktorá mi aj pod vodou spôsobuje šoky (to bola zase otcova práca).

Mama relaxuje v zablatenej záhradke, otec si vymieňa pár teplých slov so susedom, brat pláva vo svete sniperov, takže keď sa ozve zvonček pri dverách, som nútený vstať ja.

Hneď ako uvidím Davidovu tvár, oľutujem to.

„Čo tu chceš?" automaticky na neho vyšteknem.

Obočie mu vyskočí kdesi na oblaky. Nervózne si pošúcha rukávy. „Len som sa chcel uistiť, že ti došla tá správa."

„Oh?" spýtam sa prekvapene so štipkou sarkazmu. „Tak to ťa môžem, môj zlatý, uistiť, že som ju dostal."

„Skvelé. Ale nevyzeráš veľmi nadšený. Keby som ja dostal takú správu, už by som dva týždne oslavoval."

A toto je, dámy a páni, moment, kedy moja ruka opustila svoje stanovisko a odrazila sa od jeho ľavého líca.

„Čo?" spýta sa vyjavene piskľavým hláskom.

Pristúpim k nemu bližšie, ruka sa mi začne triasť. „Vieš, čo tá tvoja sprostá správa spôsobila? To musíš ako debil začínať 'je mi ľúto'? Kde si to videl? V príručke pre debilov - úroveň pre majstrov?" postupne zvyšujem hlas.