1. Fight Back

8| Priznaj sa

„Vás dvoch som ešte nevidela spolupracovať," milo prekvapená angličtinárka nás obdarí úsmevom.

„My nespolupracujeme, pani profesorka," ozve sa Callie a ani na mňa pri tom nepozrie.

„Súhlasím," ozvem sa aj ja, ale vzápätí svoje slová oľutujem. Nemám s ňou v ničom súhlasiť!

Callie si to uvedomí a vrhne na mňa víťazoslávny úsmev.

„Callie, ty budeš mať na starosti tohtoročný halloweensky večierok," zadá jej angličtinárka a na Callinej tvári sa na sekundu objaví sklamaný úsmev. „Ethan, tebe nechcem dávať nič rozsiahleho, pretože sa musíš pripravovať na debatu, ale možno by si mohol vyspovedať nášho odchádzajúceho fyzikára, dať jeho život na našej škole do pár vetičiek, môže byť?"

Myknem ľahostajne plecami. Nerád to priznávam, ale naozaj mi je to jedno. Pravdepodobne si na to spomeniem až o mesiac a budem to robiť na poslednú chvíľu. Teraz mi len angličtinárka zbytočne dala chrobáka do hlavy, ktorý ma bude s výčitkami navštevovať v snoch.

„Dobre, choďte," rukami nás jemne vyženie z kabinetu. Pred kabinetom sa zastavím, aby som Callie trochu podpichol, ale skôr než otvorím ústa, ona už uteká po chodbe čo najďalej odo mňa.

Smutne spustím plecia. To si dnes ani nemôžem do nikoho rýpnuť?

Potom sa mi už Callie nepodarí stretnúť, jedine ak nerátam, že jej svetlá hriva sa mi mihne dva centimetre pred očami, keď vychádzam zo školy.

Domov idem sám, a sám som aj doma. Tašku hodím na posteľ, ignorujem neporiadok v izbe a zo skrine si vytiahnem športovú tašku na plaváreň. Akosi nestíham na autobus, čo si všimnem dosť neskoro, takže si do ruky vezmem suchý chlieb, zle si zatvorím fľašu, takže sa mi polovica z nej vyleje na plavky a kompletne zabudnem na plavecké okuliare.

Až keď sa snažím v autobuse vysušiť si tašku, všimnem si, že na mňa pozerajú dve ženy. Obzriem sa za seba, občas predsa musím potlačiť svoju egoistickú stránku, ale za mnou sú len dve babky, ktoré sedia trochu iným smerom. Takže tie ženy sa pozerajú priamo na mňa.

Neviem, ako sa tváriť, tak sa netvárim nijako a hľadím do tašky. Ale uznávam, áno, fakt uznávam, že mi tie pohľady prídu trochu nepríjemné.

Keď vystúpim, vystúpia aj ony. Zahnem za roh a nenápadne sa obzriem. Vydýchnem si, pretože už za mnou nie sú. Zbytok cesty na plaváreň idem rýchlejším krokom ako zvyčajne. Až keď chalanom z tímu poviem, čo sa mi stalo (a oni spustia obrovský ukrochkaný smiech), si uvedomím, že som celý čas utekal pred dvomi ženami. Ja!

Tréner ma privíta opäť v tíme a ja sa vďačne usmejem. Tak veľmi sa teším do vody, že vynechám rozcvičku a rovno skočím do bazéna. Keď otvorím oči do tmavej vody takmer na dne bazéna, spomeniem si na svoje...môžeme to nazvať ako stavy nepríjemnosti. Zrejme to zapríčiní, prečo sa celý tréning cítim vo vode trošku napäto.

Ale aj tak si zagratulujem, pretože neodpadnem, nepríde mi zle, iba ma v bruchu jemne šteklí strach, ktorý sa dožaduje pozornosti.

Na pleci mi pristane Davidova ruka. „Ideš niekde?"

„Asi rovno domov, prečo?"

„Vieš..." hanblivo sa poškrabe vo vlasoch a nakloní sa bližšie ku mne. „Potreboval by som pomôcť so slohom na dejepis a som si hovoril, že keď si teraz taký odborník..."