1. Fight Back

6| Impulz

Hráme volejbal. Po dlhom čase sa konečne hýbem, ak nerátam včerajšie plávanie. Nadšene behám z jednej strany sieťky na druhú, bez výčitiek beriem ostatným loptu. Vonku je dosť teplo, väčšina chalanov si vyzliekla tričká, ale ja som si povedal, že to zvládnem. Až na to, že moje tričko takú motiváciu nemalo a keď nachvíľu prestaneme hrať, zacítim, ako ma pot chladí takmer na všetkých miestach na tele.

A to ma ešte čakajú tri hodiny.

Počas zvyšných dvoch minút do konca prestávky sa ho snažím vysušiť na slnku, ale keď si ho dám naspäť, je to snáď ešte horšie. Seth, chlapča, s ktorým musím zdieľať lavicu ešte tri zvyšné hodiny, zarazene pozerá do mobilu.

„Čo ti dala tvoja milá kopačky, keď sa tak dívaš?" drgnem doňho zo srandy, načo sa on nervózne odtiahne. To zarazí mňa, pretože som v živote nevidel Setha nervózneho.

„Čo sa stalo?" spýtam sa ho, ale on len bezducho pokrúti hlavou a pozerá sa dopredu.

„Robíš si srandu? Veď mi to povedz," neveriacky na neho pozerám. Seth sa ku mne otočí a zhlboka sa nadýchne.

„Vieš, ten David...z toho výťahu..."

Prekvapene na neho pozriem. „Áno? Prečo sa, preboha, pýtaš na neho?"

„Pozri," položí ruky na stôl vo vysvetľovacej póze. „Nič o tom neviem, ale myslíš, že je možné, že nemusel mať epileptický záchvat?"

Chvíľu na neho ostanem pozerať. Bez slova. Najprv o tej otázke ani nedokážem premýšľať. Lekári predsa povedali, že mal epilepsiu a ja som to na vlastné oči videl, hoci nie som nijaký odborník. Ani len v kútiku mojej mysle sa neobjavila otázka: A čo keď to nebola epilepsia?

Cez hodinu mi Seth podá mobil a ja si prečítam článok, ktorý mi doslova vyrazí dych. V Davidovom tele sa našli cudzie látky, ktoré mohli byť použité na namiešanie jedu. A tie mohli spustiť epileptický záchvat. Lekári hovoria, ak je tá teória pravdivá, že si ich mohol podať sám alebo mu ich musel podať niekto, kto s ním bol krátko predtým, ako to začalo. Napríklad niekto, kto s ním v strachu a bezmocnosti tri hodiny trčal vo výťahovej kabínke.

„Je to dosť fejková stránka, väčšinou sú tam samé blbosti, ale napadlo mi, že by ťa to zaujímalo," pošepká mi, keď to dočítam.

„Dík," zamrmlem si skôr sám pre seba. V tej chvíli definitívne skončila moja pozornosť upretá na školskú tabuľu. Viac ma nezaujímali nekonečné výpočty ani krvavá história na dejepise. Chcel som ísť domov a pozhovárať sa s mamou. Odrazu som potreboval ubezpečenie, že sa mi nič nemôže stať. Alebo tu bola druhá možnosť a ňou bolo to, že by som nečakane vtrhol do kancelárie toho štrbavého pána Warmutha a spýtal sa ho: TAK TOTO JE DÔVOD VAŠEJ CTENEJ NÁVŠTEVY?

Zrejme mi to nemohol povedať do očí. Potencionálnemu násťročnému vrahovi by to asi v hlave spustilo koliečka a pri prvej príležitosti by zdrhol domov, aby si zobral prachy a utiekol kdesi do bezpečia, až kým by na neho nezabudli.

Po piatej hodine si ma zavolá angličtinárka. Nie kvôli tomu, že sa ma trikrát opýtala nejakú otázku a ja som trikrát odpovedal: „Čože?" alebo „Prepáčte, nedával som pozor."

Zavolala si ma kvôli tej nešťastnej debatnej súťaži, na ktorej som Davida takmer zbil. Nevadilo mi, že bol so mnou v plaveckom tíme a v podstate sa poznáme už odmalička. Bol to proste impulz - niečo nevyšlo, treba to niekomu vytmaviť.

„Celoštátne kolo bude zhruba o dva týždne," vysvetľuje mi, zatiaľ čo sa horlivo prehrabuje v papieroch. „Odprezentuješ svoju prácu, ale prosím ťa, tentokrát nie pomocou niekoho iného. Chápem, že sa bojíš, hanbíš, to je jedno, musíš to odprezentovať, inak si z hry von. Potom nasleduje spontánna debata, dajú tému, rozdelia úlohy a ty musíš bojovať za svoju pravdu. Chápeme sa?"

Prikývnem a vezmem si zakladač papierov, ktorý mi podá. Hrdo sa usmeje. „Pár rád, ktoré ti pomôžu vyhrať prvé miesto."

Tých pár rád ma ťaží nasledujúce dve hodiny na chrbáte.

V škole sa úspešne vyhýbam zvedavým pohľadom. Väčšina z nich nevie, čo sa možno deje a ak bude všetko dobré, ani sa to nedozvie. K niekomu sa však táto novinka dostala. Aj bez slov si to všimnem na Davidovej tvári, keď sa ku mne blíži v autobuse.

„Takže ten týpek z rána tu nebol len tak náhodou, čo?" uchechtne sa.

„Očividne," prenesiem ironicky.

„Čo s tým ideš robiť?"

„A s čím? Nikto mi nič nepovedal, je to len jeden článok na internete. Možno to ani nie je pravda, fakt netuším," ale dúfam, že to nie je pravda.

„Fúha, keď si predstavím, čo by sa na teba spustilo, keby si mysleli, že ty..."

„Nepomáhaš, David," precedím pomedzi zuby.

„Sorry," nevinne sa usmeje. „Ale asi máš pravdu. Nič z toho nebude."

Bude. Keď prídem domov, mama netrpezlivo čaká za pultom a pije kávu.

„Prečo si tomu mužovi odpovedal?" spýta sa bez pozdravu. Zložím si veci na stoličku pri jedálenskom stole.

„Akože prečo? Sama si vraj povedala, že to mám urobiť."

„Čože?" naštvane sa postaví. „Ethan, dozvedela som sa o tom až teraz, keď mi Oli zavolal, že si ho zastavil nejaký...zanedbaný muž."

„Pán Warmuth?" mama prikývne. „Ale ten bol predsa z polície. A ja som im najprv vravel, že sa o tom nemienim znova baviť. Ale riaditeľ povedal, že ty to schvaľuješ, tak som sa nejako podriadil."

„Neverím, Ethan, že práve ty si sa podriadil," smutne sa usmeje. „Práve vtedy sa tvoja výbušnosť veľmi zišla."

Spýtavo sa na ňu zahľadím.

Unavene si sadne späť za pult a pretrie si viečka. „Ten pán Warmuth bol novinár, ktorý spustil vlnu urážlivých článkov a pravdepodobne vášho riaditeľa zažalujeme."

Nahlas zahreším. Mama na mňa prísne pozrie.

„Prepáč, mami, ale toto je strašne v riti. Vedel som, že mu nemám nič vravieť, ale nemohol som odtiaľ len tak odísť, obzvlášť po tej tvojej včerajšej prednáške. Ale keď ten riaditeľ sa tváril úprimne, ešte mi sám povedal, že ani jemu sa to nepáči."

„Ešte sú tu nejaké možnosti," mama rukami objíme šálku a hrá sa s ňou, zrejme od nervozity, „že o tom riaditeľ nevedel alebo ho niečím pritlačili k múru. Avšak, ak sa toto stalo, nestalo sa to poslednýkrát. A presne preto to treba viac prešetriť. Otec sa už šiel poradiť so známym."

Sadnem si na stoličku a prehrabnem si vlasy. Ja som tak tušil, že dnes sa niečo zvrtne, že niečo pokazím.

„Ale nič na teba nemajú, neboj sa. Pána Fowlera si predsa videl prvýkrát až v tom výťahu. Myslím, že sa nemusíš báť," povzbudzujúco sa usmeje, teda aspoň sa o to pokúsi.

Úsmev jej vrátim. Avšak o chvíľu vo vnútri pocítim malého parazita menom Strach, ako sa mi rozlieza po tele, ale hlavne - napáda moje myšlienky.