1. Fight Back

7| Krycí manéver

Moje dlane sa šmýkajú po hladkom dreve. Oči sa snažia sústrediť na nočnú ulicu za oknom. Dych sa mi pomaly upokojuje po tom, čo som zažil.

Ak by som povedal, že nikdy nemám nočné mory, klamal by som. Keď som bol malý, mal som ich viac než dosť. Ale nikdy som sa v noci nezobudil na zemi, s rukami za chrbtom a slzami na lícach.

Najprv som sa cítil trošku dezorientovane, keď som si uvedomil, že sa na svoju izbu pozerám z nižšej nadmorskej výšky ako obyčajne, ale teraz je to už fajn. Teraz je ten plač pochádzajúci z niečoho, čo si už nepamätám, zažehnaný.

Sú dve hodiny ráno aj osemnásť minút a ja sa tupo pozerám na ulicu. Občas prejde nejaké auto, ale aj to mám pocit, že je len mojou vidinou. Všade je pusto a ticho. No práve vtedy v našom dome, konkrétne za mojimi dverami, niečo buchne.

V momente sa otočím a srdce mi poskočí, keď sa to ozve druhýkrát. Tentokrát zachytím aj tiché hlasy, akoby nechceli niekoho zobudiť. Môžu to byť zlodeji, ale keďže zareagujem tak, ako normálne - čiže impulzívne - prudko otvorím dvere a predo mnou sa ozvú dva tiché výkriky.

„Oli?“ zažmúrim do tmy, ktorá panuje na chodbe. Aj tak však rozoznám jeho postavu. „Oli!“

Až neskôr si vedľa neho všimnem aj druhú, dievčenskú (čo môže byť pokojne aj Oliho, čo vám budem rozprávať).

„Čo do...“ Oli naštvane dupne nohou. „Nemal si už dávno spať?“

„Ja?“ spýtam sa ho neveriacky. „A čo ty? A tvoja...spoločníčka?“

„Ona nie je moja s-, vieš čo, to je jedno,“ mávne rukou a otočí ju aj seba smerom k schodom. „aj tak už je na odchode, takže sa nič nedeje.“

Obaja sa stratia v tme. Rozhodnem sa počkať si na neho a zistiť všetky podrobnosti a dôvody návštevy jeho (ne)spoločníčky. Keď sa však po pätnástich minútach nevráti (zistím, že v skutočnosti to boli len nejaké tri. Nuž čo, v noci čas plynie inak), zabalím to a potom aj seba do periny.

Zobudí ma hlasný krik z dolnej časti domu. Mama volá na Oliho, ale zrejme má už obuté opätky, pretože si poňho nejde osobne, keď jej neodpovedá. Ako prechádzam okolo jeho izby, varovne mu zabúcham na dvere. Ani vtedy sa neozve, preto zacúvam späť. Jeho izba je odomknutá, otvorená pre širokú verejnosť, ako neskôr zistím, keď do nej bez problémov vojdem. Oliho tam však nenájdem.

Mama na neho zakričí znova a ja započujem jej klopkajúce podpätky, ako sa nebezpečne blížia. Rýchlo vytočím Oliho číslo.

Zdvihne takmer okamžite.

„Kde, dopekla, trčíš? Mama ťa zháňa!“ zasyčím do telefónu.

„Jáááj,“ zívne si tak hlasno, že mi takmer praskne obrazovka. „Trochu som sa zdržal u Elizabeth.“

Povzdychnem si. Ale zároveň sa poteším, keďže mi dôjde, že toto je prvýkrát, čo má Oli dočinenia s dievčaťom! „A kedy sa od nej oddržíš?“

„Čo ja viem? Prídem asi až po škole,“ odpovie mi ľahostajne.

Opäť si povzdychnem, tento raz nešťastne. „Takže si si len tak zdrhol, ani si sa nepripravil na nejaký krycí manéver?“

Z jeho strany sa mi dostane iba nechápavosť. „Čo?“

„Napríklad vankúše pod perinou, akože si to ty. Hoci, uznávam, bolo by to biedne, ale aspoň čosi by bolo! Alebo nahrávka s tvojím hlasom, čo by tiež asi nefungovalo, ale momentálne z tvojej strany nevidím žiadnu snahu,“ pokarhám ho.

Dostanem rovnakú odpoveď ako predtým. „Čo?“ odkašle si. „Pozri, proste povedz mame, že som šiel skôr do školy kvôli nejakému projektu, alebo čo ja viem čomu.“

A zruší. On ma normálne zruší!

Vyjdem na chodbu, kde sa stretnem s mamou.

„Teraz som si spomenul, že mali v škole nejaký projekt, tak šiel skôr,“ usmejem sa, akoby nič.

Mama sa začuduje. „Som hore už od štvrtej a nevidela som ho. Nevadí, potrebujem sa s tebou porozprávať.“

Spoločne zídeme do kuchyne a obaja si sadneme za stôl. Mama si pretrie viečka, vidno na nej veľkú únavu.

„Rozprávali sme sa s otcom a zhodli sme sa na tom, že by si si teraz mal dávať pozor. Neodpovedaj nikomu, jedine, ak by som to osobne schválila, tak, že by si ma videl alebo počul na vlastné uši, áno? Neotváraj cudzím, je možné, že sa tu objaví nejaký zvedavý reportér. A čo sa týka školy, ak sa ti nejaký žiak bude vysmievať alebo bude mať nevhodné otázky, proste ho odignoruj, odíď odtiaľ, nevšímaj si ho. Dobre?“ prikývnem.

„Fajn, musím už ísť. Maj sa,“ pobozká ma na čelo, pri čom sa nespokojne zaksichtím.

Na mamine rady si spomeniem, až keď vojdem do školy. Nikto si ma nijako výnimočne nevšíma, ale pár chalanov z tímu je zvedavých.

„Myslíš, že na teba niečo majú? Už ťa predvolali?“ pýta sa Jason, takmer holohlavý blondiak, ktorý mi prvé roky v plávaní dosť znepríjemňoval.

„Nepredvolali, ale aj tak na mňa nič nemajú. Nič som predsa nespravil,“ rozhodím rukami, akoby to bolo nad slnko jasné. Pretože u niektorých to tak očividne nie je.

„Ale vieš, že na polícii sa to hemží úplatkami a nespravodlivosťou...na tvojom mieste by som si zohnal aspoň nejakú brigádu,“ chalani sa rozosmejú.

Ale mne ten vtipný zmysel akosi nedochádza.

„Smejte sa koľko chcete, ale som si istý, že ani jeden z vás by si so mnou nevymenil miesto,“ vyzývavo na nich pozriem, ale všetci sklonia hlavy a radšej zmenia tému.

V triede ma Seth pozdraví kývnutím hlavy, ale miesto vedľa mňa si rýchlo obsadí David. Takmer mi vypadne fľaša z úst, keď do mňa narazí. Nespokojne zavrčím.

„Sorry, sorry,“ ospravedlňuje sa a popritom si vyťahuje knihy na stôl.

„Kam si sa tak ponáhľal?“ spýtam sa zvedavo.

David len pokrčí plecami.

Na angličtine dostane učiteľka skvelý nápad. Články do časopisu! Kto má záujem venovať sa školským klebetám alebo na pol strany opísať nejakú nudnú školskú akciu? Tretiaci určite!

V prvej lavici vystrelí jedna ruka nahor. Prevrátim očami.

„Callie? Mám pre teba tri témy na výber.“

„Vlastne,“ dievča sa otočí dozadu, vyhľadá môj pohľad, „som premýšľala, že by to mohol napísať Ethan. Včera mi veľmi pomohol s mojou poviedkou a vďaka nemu som opäť načerpala inšpiráciu.“

Šokovane otvorím ústa, ale hneď sa uvedomím. To snáď nemyslí vážne! Čo si o sebe, dopekla, myslí?

„Ethan?“ angličtinárke až od prekvapenia poskočí hlas. „Myslím, že Ethan toho má teraz dosť. Ale, samozrejme, ak po tom veľmi túži, nemôžem mu v tom zabrániť.“

„Áno, sám mi včera povedal, že by to chcel, ale príliš sa hanbí.“

Chalani okolo mňa vybuchnú do smiechu.

Nakloním sa dopredu a sladko sa na ňu usmejem. „Keď som ťa včera tak intenzívne inšpiroval, prečo to nenapíšeš sama? Neboj sa čerpať zo svojej inšpirácie, Claudie!“

„Callie,“ opraví ma s vražedným pohľadom v očiach.

„Ach, odpusť mi,“ teatrálne sa chytím za srdce, „také vznešené meno počujem prvýkrát.“

„No, zdá sa, že obaja ste namotivovaní až-až. Zastavte sa u mňa po hodine,“ zhrnie učiteľka a vráti sa k vysvetľovaniu.

Colline, pardón, Callie na mňa vrhne spŕšku nenávistných pohľadov, ale ako sa stalo pri našom prvom stretnutí, ktoré očividne nebolo prvé, keďže sme spolužiaci, bez námahy jej ich dokážem opätovať.