1. Fight Back

10| Zlodejky

„Toto je smiešne. Stále to mohli byť nejaké novinárky. Pokojne ti mohli ukázať aj dvadsať preukazov alebo...urobiť pred tebou striptíz, čo ja viem čo, ale nemal si im otvárať.“

„Striptíz?“ pobavene nadvihnem obočie.

„Ver mi,“ mama si stojí za svojím.

„A okrem toho som im neotvoril, sledovali ma,“ vysvetlím jednoducho.

„Aha!“ mama si prepletie prsty. „Hneď mi prídu dôverčivejšie.“

Nahlas si vzdychnem a zveziem sa na stoličke. „A neskôr som si ich pozeral na internete. Sú to ony, naozaj.“

Mama je aj tak znepokojená. „Susedka Marinová povedala, že vyzerali ako prostitútky.“

Prevrátim očami. „Nehovorí to o každom? Možno boli trochu z chudobnejších pomerov, ale boli milé a nič neukradli.“

Mama je hneď na nohách. „Vidíš! Úplne som na to zabudla. Idem skontrolovať šperkovnicu a peniaze.“

Odbehne klopkajúc po celom dome. Ja si dám hlavu do dlaní a neveriacky ňou krútim. Prečo musia byť naši susedia takí všímaví? Možno je to kvôli ich vysokej úrovni stalkerstva, ktovie.

„Inak, nevidel si Oliho?“ zakričí mi z nejakej časti domu.

„Dnes? Nie,“ odkričím.

„A predvčerom?“

„Myslím, že ani vtedy.“

„A predpredvčerom?“

Uvedomím si, že nie. Nevidel som svojho brata najmenej tri dni a vôbec som si na neho nespomenul.

„Predpokladám, že odpoveď je nie,“ vydedukuje mama schádzajúc po schodoch. „Tvoj milovaný a zároveň jediný brat je len tak mimochodom na tábore, na ktorý si mal ísť aj ty a má sa tam skvele.“

Opäť sa zveziem na stoličke s otráveným povzdychom. „Som si istý, že z jeho pohľadu je nuda strávenie skvelého času.“

„Mohol si tam ísť,“ mama mi venuje uprený pohľad, akoby ešte nebolo neskoro na rozmyslenie.

„Nemohol. Mám veľa povinností v škole.“

„Nemáš,“ oponuje hneď. Zvedavo na ňu pozriem. „Dovolila som sa spýtať vášho riaditeľa a ten povedal, že ísť môžeš.“

„Povolil to len preto, lebo si sa mu vyhrážala za toho reportéra.“

„To mu síce značne pomohlo povedať áno,“ uzná mama s hrdým výrazom v tvári, „ale nič to nemení na veci, že môžeš ísť.“

„Ani sa mi moc nechce, mami. Mám sedemnásť, na tábory som už veľký.“

„Vieš, že to nie je tak celkom tábor...“

„Áno, áno, je to svätý dom, v ktorom prúdi aura nudy a komunikačných hier, ale aj tak sa na to akosi necítim.“

Najprv mi mama uštedrí malý buchnát do pleca, ale potom si povzdychne.

„Je to aj kvôli tomu...veď vieš?“

„Čiastočne,“ pousmejem sa na ňu, keď si všimnem jej utrápený výraz.

Po ceste do školy nad tým uvažujem. Je to naozaj kvôli tomu? Nebývajú tam predsa výťahy, ktoré by sa mohli zastaviť, väčšinou sme v prírode. Ale sú tam deti s epilepsiou. A mávajú záchvaty. Avšak ani to ma tak nevystraší, pretože sú tam vždy ľudia, ktorí sa o nich postarajú.