Luckily I'm still alive

Zrodenie debila 1.

Bolo 6:00 ráno a mne zvonil budík. Skvele zas musím ísť do školy.
Odtiahol som záclony, vybral si oblečenie a namieril si to rovno do kúpeľne.
Keď som sa obliekol tak som išiel dole do kuchyne sa naraňajkovať. V kuchyni na mňa čakala už moja sestra s raňajkami. Do školy chodíme spolu keďže som jediný ktorý si po toľkých rokoch pamätá cestu.

Keď sme dojedli tak som na ňu musel ešte 30 minút čakať lebo si nevedela nájsť mobil. Keď ho už konečne našla vydali sme sa šprintom do školy. No skvele prvý deň školy a už meškáme...

Prišli sme do školy kde riaditeľ si už kecal svoje a nikto ho nepočúval no ako inak. Išiel som za mojou partiou ktorú som nevidel celé prázdniny keďže sme boli v zahraničí celé 2 mesiace. S partiou sme ako inak pozerali aký nový žiaci prišli do školy. No musím povedať že, tento rok to bola bieda.
Sledovali sme nových žiakov ešte 20 minút keď sme to chceli vzdať. A práve v tedy prišiel do areálu školy jeden chlapec. Hneď ako som ho videl som sa k nemu rozbehol. Hyena našla korisť. Keď mu učiteľka konečne dohovorila to čo chcela tak som išiel k nemu.
"Nebuď na ňu milý. Každý tu na ňu bol milý a potom sa mu to vymstilo." Povedal som mu v momente kedy som k nemu prišiel.
"Ako sa to môže vymstiť mne?" Opýtal sa ma zmätene.
"No vieš poviem ti to takto. Nie každý učiteľ na tejto škole je neviniatko a práve tento prípad je extrémny level." Povedal som s menším úsmevom.
"Ako to myslíš?" Opýtal sa ma so strachom v očiach
"Len tak ďalej pokračuj a uvidíš sám." Povedal som so smiechom a nastalo ticho. Stáli sme tam v tichu asi 5 minút no nakoniec sa prihovoril.
"Mimochodom volám sa Marek teší ma." Povedal a podal mi ruku
"Maťo. Aj mňa." Ja som ju s radosťou prijal.

Po 3 dalších hodinách sme mohli ísť konečne domov. Ja a Marek ako jediný sme nič nepočúvali čo hovoril ako riaditeľ tak triedny učiteľ. Celú dobu sme sa rozprávali o zaujímavých veciach. Dozvedel som sa o ňom vela vecí ktoré mi boli úplne k ničomu ale furt lepšie niečo vedieť ako nič.
S Marekom sme išli k nám domov lebo nechcel ísť domov a taktiež sme sa nudili. Keď sme prišli ku mne domov hneď sme išli do mojej izby. Rodičia neboli doma.. oni vlastne nikdy nie sú doma furt si nájdu robotu len aby sa nemuseli starať o mňa a o moju sestru.

Hneď ako sme vošli do izby tak sa na nás rozbehlo hotové stádo psov. Čo už no som psíčkar. Marek si všimol mojej obrovskej plazmovej telky a div mu oči nevypadli. Zapol som môj xbox a išli sme hrať hry.
Veľmi ma to nebavilo keďže som už všetky hry prešiel na 100% a k tomu ešte som mal aj všetky achievmenty ale Mareka to celkom bavilo a chcel som aby sa bavil.
Po hodine hrania to konečne prestalo baviť aj jeho.
Išli sme dole do kochyne sa pozrieť čo je v chladničke. Veľké nič. Skvele budem musieť nakúpiť.
"No... vyzerá to tak že dnes sa nenajeme." Povedal smutný Marek že, nezväčší ešte viac ten pupok čo má.
"Keď sa ti chce tu máš peniaze tu máš kľúče môžeš ísť nakúpiť." Povedal som celkom pobavene.
"Sám? Poď aj ty však ja kúpim celý obchod rovno." Povedal a pri tom ukázal na svoje brucho.
"No dobre." Povedal som. Napísal som mojej sestre že ideme niečo kúpiť keďže doma nemáme nič maximálne tak špinu pod kobercom.
Keď sme išli do obchodu bolo 14:00... keď sme sa vracali bolo 17:23. Musím povedať že, sme sa nechali trochu uniesť. Prišli sme domov kde na nás čakala už moja hladná sestrička ktorá už stoličku oblizovala. Položili sme nákup, Marek išiel na záchod, moja sestra ma skoro zabila, ja som išiel navariť (atď, atď nechce sa mi to písať).
Ako sme jedli tak som dostal skvelý nápad. "Marek nechceš u nás dnes prespať?" Pozrel som sa naňho a mal celú tvar od omáčky.
"Jasné zavolám rodičom že, zostávam u frajerky." Povedal a zase si naplnil celú papuľu jedlom... "U frajerky? Vážne? To by ti skôr uverili že ťa uniesli ufóni." Povedal som pobavene. "Nesmej sa lebo hodím po tebe tú panvicu!" Nahodil urazený vyraz no po chvíle sme sa všetci začali smiať ako úplný blázni.