My love

1

Barom sa šírila dobrá energia. Všetci pili, spievali, tancovali...
Akúrát mne v tejto chvíli do tanca veľmi nebolo. Len som si sadla a vypýtala si alkohol, ktorý ma nezloží hneď na začiatku.

,, Blbý deň?" prehovoril na mňa neznámy hlas.

,, Tak nejako." usmiala som sa a premerala si neznámeho mladíka.

,, Som Alexander." predstavil sa a zdvorilo mi podal ruku.

,, Ja som Lauren." keď som mu zdvorilosť opätovala prisadol si.

,, A... Čo tak jednu rundu na mňa?"
nestíhla som ani odpovedať a on už hlásil barmanovi.

,, Poprosím vás dvakrát vodku."

,, Ja toho nechcem piť veľa, mám ešte prácu." začala som máličko protestovať. Ale... to len tak, aby som ho neurazila.

,, Len jeden." pozrel na mňa psími očami a ja som teda počúvla.

,, Ale toto je výnimočná situácia. Nemysli si, že na mňa platia psie oči."
upozornila som ho a na tvári vystrúhala šibalský úsmev.

,, Beriem na vedomie." vyhlásil.

,, Nie je veľmi obvyklé, že dámy ako ty sa tu ukazujú samé. Aspoň nie v tomto bare."

,, Potrebovala som si trochu vyčistiť hlavu."

,, Problémy doma?"

,, Moju mamu zastrelili."

,, Aha. To ma mrzí. Moju sestru tiež zastrelili. Asi pred týždňom. Doteraz mám pred očami ako padá na zem, krv jej steká po tele a vpíja sa do látky šiat." sklopil oči a na chvíľu odvrátil hlavu na druhú stranu.

,, Ja viem, že je to ťažké, ale musíme žiť ďalej aj keď to tak strašne bolí. Naši blízky by si neprialy aby sme sa utápali v smútku, ale aby sme si užívali život ako keby tu s nami stále boli. A navyše, ľudia to tiež nebudú rešpektovať. Rýchlo zabudnú na naše problémy a budú krutý rovnako ako pred tým."

,, Asi máš pravdu." šepol po tichu a kopol do seba pohárik pred sebou.
Keď som vydela hodinky, skoro ma tam vystrelo.

,, Pane bože, zakecala som sa. Mrzí ma to ale už musím ísť. Musím ešte niečo dokončiť." prudko som sa zdvihla a chystala som sa odísť. V tom ma ale ešte zastavil:

,, Počkaj. Chem sa s tebou ešte stretnúť. Čo hovoríš na večeru v reštike oproti?"

,, To by bolo skvelé. Tak zajtra o siedmej?"

,, Platí. Tak sa zatiaľ maj."

,, Ahoj." odzdravila som a už som bola duchom v aute. Celou cestou som premýšľala o tom, akú chybu som s mamou spravila, čo som prehliadla, čo som nezistila. Mala som päť minút na rozmýšľanie. Aj tak som na nič neprišla.

Ani som sa neprezliekla a hneď som zamierila do maminej izby. A hneď mi udrel do oka zamknutý šuflík. Prehľadala som celú izbu aby som našla kľúč. Keď som už bola na totál zúfalá, začala som prehľadávať aj jej oblečenie. Na koniec bol vo vrecku riflí, ktoré už dávno nenosila. Možno práve preto si myslela, že je to dobrá skrýša. Ležalo tam niekoľko dokumentov. Množstvo zmlúv a podpisov. Nezdržovala som sa a bežala dole po telefón.