Som len obyčajný človek ako každý iný. Niesom ničím zvláštna. No keď mi na dvere zaklope policajt menom Derek Hale môj život sa zmení. Moju mamu zavraždili a ja musím zistiť kto.
Dojedli sme a chystali sa odísť. ,, Odprevadím ťa domov."
,, Skvelé. To bude fajn. Aspoň pokecáme." usmiala som sa a vydali sme sa k východu.
,, Máš niekoho?" Alexander na mňa hodil zvedavý kukuč.
,, Nie." moja odpoveď bola rýchla.
,, Tak krásna a mladá dáma a tak sama?" Alexander sa okamžite chopil príležitosti.
,, Teraz nechcem dáky vážny vzťah. Ale dobrí priatelia sa vždy hodia." vetu som osladila svojim úsmevom.
,, Jasné, to chápem. Je toho teraz asi na teba dosť, čo?
,, To hej. Ale ja si poradím."
,, Ja viem. S tým počítam."
,, Tak a tu bývam." mávla som rukou na dom oproti. ,, Nechceš ísť na chvíľu dnu?"
,, Nie. Je neskoro, nebudem ťa zdržovať."
,, Tak fajn. Dobrú noc."
,, Dobrú, Lauren."
,,Počkaj! A čo kamarátsku večeru? U mňa? Zajtra?" triafala som slová ako keby bol terč.
,, Mmm, ja už zajtra niečo mám. Ale v piatok by to šlo."
,, Skvelé." kým doznela posledná hláska, ja som už odomykala vchodové dvere. Zabuchla som, oprela sa o ne a zhlboka vydýchla. Pomaly som sa skĺzla na zem a premýšľala. Myšlienok bolo tak veľa, až som skoro prestala vnímať skutočný svet. Môj rozruch v hlave sa však zastavil v okamžiku, keď mi zazvonil telefón. Volal Derek.
,, Ahoj, máš niečo?" zvedavosť som prestala skrývať vo chvíli, keď prekročil prah mojich dverí prvíkrát.
,, Ahoj, áno mám. Niektoré dokumenty sú zmluvy. Išlo o obchod s drogami. Nevie sa o aké ani či to robila dobrovoľne. Ale niektoré dokumenty boli zašifrované."
,, Fajn a hovoril si s Margarit?"
,, Nie. Susedia povedali, že sa má vrátiť v sobotu."
,, Tak by si mohol prísť v sobotu? O dákej siedmej?"
,, Môžem a preberieme aj Margarit."
,, Fajn. Ďakujem. Za všetko."
,, To predsa nestojí za reč." na chvíľu som zachytila jemný úsmev a hneď zložil. ..................
Sadla som si za počítač s tým, že nájdem číslo maminej sestry. Hľadanie netrvalo dlho, ale po pár telefonátoch sa mi v telefóne ozývala stále tá istá formulka: Číslo, ktoré voláte je momentálne nedostupné. Čakajte na linke... Ďalej som to už nemohla počúvať a vzdala som to. Vyhľadala som adresu kde pred tým mama pracovala. Keďže bol piatok a mala som ešte dosť času,rozhodla som sa ísť za jej nadriadeným.
Vošla som do malého obchodíku, kde už predomnou stál starší pán.
,, Dobrý deň."
,, Dobrý deň, pomôžem vám nejako?"
,, Ja som Lauren Williams. Moja mama tu pracovala."
,, Tvoja mama tu už rok nepracuje. A prečo ten minulý čas, stalo sa niečo?"
,, Áno, zastrelili ju." šepla som po tichu akoby som ani nechcela aby to počul.
,, Preboha, tak prečo ste tu?"
,, Viete, chcela som sa len spýtať či ste tu niekedy nevideli nejakých podozrivých ľudí alebo niečo. Či nemala nejaké konflikty."
,, Ani nie. Neviem o žiadnych ľuďoch. Pokiaľ viem tak sem len prišla odpracovala si čo bolo treba a odišla. Ale..." starý pán sa odmlčal a prešiel cez korálkový záves za sebou. Keď sa vrátil v ruke držal zlatý náramok s vyritým menom.
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
,, Neviem kto je Sam, ale toto tu nechala a ja som nemal možnosť jej to vrátiť."
,, Vďaka. A mohla by som vás o niečo poprosiť? Keby sa niečo objavilo, dali by ste mi to vedieť.?" súhlasne pokýval hlavou ale bolo na ňom niečo vidieť. Bol neistý. Niečoho sa bál. Niečo mi nepovedal. Ale to už nechám na Dereka.
