Vzduchom poletovalo nočné ticho, sem-tam som započula bzukot hmyzu. A pani na mňa hľadela, jej prenikavo modrými očami plnými záhad. ,,Choď rovno, a potom odboč doprava. Výdi von zo stanice. Neobzeraj sa. Prejdi cez širokú cestu rovno oproti. Nájdeš tam borovicový les." Jej hlas bol stále rovnaký. Zatiahnutý. Akoby z prílišného fajčenia. Nič som o tejto panej nevedela. Ako som si mohla byť istá, že hovorí pravdu?
YOU ARE READING
Obvod našich myslí✔️
Science FictionVo svete kde vláda pozná každý váš krok, je ťažké robiť veci, ktoré uznáte za vhodné vy. Viem to, pretože presne o to sa snažím celý život. Od chvíle keď mi mama povedala, aby som nešla do lesa za našim domom, no ja som i tak neodolala a vkročila dn...
