Bojovníčka

Prológ

Dívala sa na seba.

Na svoj bojový odev, na odev, ktorý nosila už od malička, len z menšími obmenami, naberal na objeme, len z menšími obmenami sa stával pevnou súčasťou jej sveta, odev bojovníčky, zlatá čelenka a náramky.

Jej telo, trénované na boj, vystavené osudu, ktorý musela prijať, ona bola následníčkou, ona bola princeznou, ktorá bojovala, ktorá vždy bojovala za svoj ľud. Akoby ani len nebola ženou, ale len bojovníčkou, len bojovníčkou, ktorá vždy stála za ich víťazstvami, len tou, ktorá bola vždy povolaná, aby chránila kráľovstvo.

Dlhé tmavé vlasy. Oči ktoré poznali a videli všetko. Plné zmyselné pery, ktoré však akoby nikdy nevyslovili nič čo priamo nesúviselo s povinnosťami a bojom.

V jej srdci však ožívalo nové zranenie, zranenie horšie než všetky ostatné.

Zranenie, ktoré ju prinútilo rozbiť zrkadlo na kúsky, na kúsky, ktoré boli ako hviezdy dopadajúce na chladnú zem.

Vyjednávanie, po prvý raz niekto spôsobil to, že nebola na bojovom poli, ale v stane, v stane, ktorý rozložili starší.

V stane, ktorý mal čoskoro navštíviť aj on.

Nikto sa na ňu nepozrel, odkedy ich jeho armáda zatlačila späť k hraniciam, odkedy vôbec po prvý raz spoznala krutosť skutočného nepriateľa.

Cítila ho.

Cítila jeho pohľad, keď stála pred prázdnym rámom pokrytým runami, runami osudu, ktoré ju sprevádzali už od malička.

Už raz sa mu pozrela do očí a oľutovala to, nechcela znovu pokúšať osud.

Túto bitku vyhral on, no ešte ani zďaleka nebol koniec, nie kým bude biť jej srdce.

„Ty si Livia, princezná z Eiranu..."

Jeho hlas, tak jasný, tak hlboko zasahujúci jej myseľ aj srdce, ten istý hlas, ktorým vydával rozkazy, keď ona mohla pred ním len utekať.

Odolala pokušeniu.

Neotočila sa.

Nepohla sa.

Nechala ho určovať jej osud, aspoň tentoraz, aspoň tentoraz nebola za nič zodpovedná.

Postrehla tón v jeho hlase, ktorý akoby ju nútil aj napriek vysloveniu jej titulu podriadiť sa jeho moci.

Neurobila to, nikdy to neurobí, nech budú jeho víťazstvá, akokoľvek sladšie, nepodarí sa mu ju zneistiť ani slovami, ani skutkami.

Ako princezná sa narodila, on je však len... osobou pochádzajúcou z temnoty, ničím iným...

„Áno, som Livia, princezná z Eiranu..."

„Som Ares, ten ktorý ťa porazil na bojovom poli a stane sa to znovu, stane sa to vždy, keď sa odvážiš postaviť sa mi do cesty..."

„Prichádzaš priskoro, starší tu ešte nie sú ešte nie sú pripravené obrady..."

„Práve naopak prišiel som včas..."

Dotyk jeho ruky.

Tak trúfalé, že sa dotkol jej pása, jej bojového pása, ktorý tak hrdo niesol jej meč, tak dlho, dlhšie než si vôbec on dokázal predstaviť.

Hneď by sa ho mohla zbaviť, no nechcela, jej telo, akoby odmietlo poslušnosť, bolo zasiahnuté jej srdce, vedela to, zasiahnuté niečím čo si nikdy nepriala poznať... chvela sa v jeho objatí, chvela sa, akoby vôbec po prvý raz cítila ľudský dotyk.

„Ja nepatrím k tým, ktorý vedú vyjednávanie..." hlesla vysilene, ledva ovládala svoj hlas. Nevedela čo si vlastne želá, čo vlastne očakáva od svojho nepriateľa, on to však zrejme vedel, lebo ju pustil práve vtedy, keď to už takmer stihla zistiť.

„Ja chcem, aby si ho viedla ty, je to moje želanie..."

Jej prítomnosť je aj tak nevyhnutná, vedela to, no túto povinnosť rada prenechala starším.

„Tak ho budem viesť, tentoraz ho budem viesť, no spôsobom, ktorý ja uznám za vhodné."

Prikývol, akoby to preňho vôbec nič neznamenalo.

Prikývol, akoby sa on podriadil jej vôli čo ju upokojilo, aj tak si však nepriala, aby odišiel, no on to urobil, opustil stan, skôr než mala možnosť zistiť čo vlastne cítila, keď sa mu odvážila pozrieť do očí.