Bojovníčka

1. kapitola

Pripravila sa.

Na všetko, čo by ju mohlo čakať, keď sa postaví k svojmu prvému ministrovi, bol to starší muž, ctihodný muž, ktorý slúžil aj jej otcovi, jeho múdrosť bola jej oporou, bola ako jeho skutočná dcéra, ako dcéra, ktorú nikdy nemal a on bol pevným pilierom jej vlády.

Prezliekla si odev, bojovníčku zmenila na princeznú, na ženu, ktorou túžila byť. Jej zlatú čelenku nahradila korunka, kedysi patriaca jej matke a všetkým ženám, ktoré zasadli na trón predtým, nebola ešte kráľovnou, kvôli tomu jedinému obmedzeniu, ktoré jej bránilo používať tento titul, vládla sama, v ich kmeni, žena, ktorá sa rozhodla vládnuť sama, nemohla prijať tento titul. Neznepokojovalo ju to, nikdy ho nepovažovala až za natoľko dôležitý, mala všetky právomoci, všetci poradcovia ju rešpektovali.

Nepotrebovala nič viac než udržať svoju myseľ od pochybných rozhodnutí, nepotreboval nič viac než naučiť sa stáť na vlastných nohách, čo sa aj stalo.

Ľud ju uznával a oslavoval, jej poradcovia tvorili pevnú hradbu proti vnútorným nepriateľom a jej armáda sa zvyčajne postarala o tých, ktorý sa rozhodli prekročiť hranicu ich územia, dosiaľ systém fungoval bezchybne, až do toho dňa, keď uvidela jeho a bola prekliata tými jeho hlbokými očami.

Hlbokými očami, v ktorých musí hľadať len falošnosť a prekážku, k jej vlastnému šťastiu, už aj tak sa bude musieť vzdať časti svojho územia, kvôli nemu, časti, ktorú však v príhodnej dobe dobyje späť, skôr než sa on vôbec stihne spamätať.

Ona sama spozná, kedy bude ten najlepší čas, teraz jej ostáva už len pripojiť sa k zvyčajným obradom.

Ešte oľutuje, že ju prizval do vyjednávania, ešte trpko oľutuje, že zatúžil po konfrontácii s ňou, v jej kráľovstve ani v širokom okolí sa nenašiel muž, ktorý by ju nerešpektoval, ona ho tomu rešpektu naučí po dobrom či po zlom, spozná čo znamená jej pomsta, spozná čo znamená pokúsiť sa poraziť ju v jej vlastnej hre.

Ešte jediný pohľad, ešte jediný pohľad na svoj nový odraz, a ona sama, akoby sa náhle zmenila, na bytosť, ktorou sa neodvážila byť na bojovom poli, na bytosť, ktorá akoby ani nebola ňou samotnou.

Opustila bezpečie svojho stanu, to jediné strážené miesto, kde sa cítila ako doma, jej stan, nech bol kdekoľvek postavený, vždy to bol domov, ktorý uznávala, ten jediný domov, ktorý poznala. A jej strážcovia, jej verní strážcovia, kvôli ktorým mohla pokojne pokračovať vo svojich zvyčajných plánoch.

Pomaly a dôstojne vstúpila späť do stanu určeného pre vyjednávanie, črepiny boli preč, ostal len prázdny rám, ktorý sám o sebe, akoby bol vyhrážkou pre nepriateľov, aby si nemysleli, že sa dajú len tak ľahko zničiť, vyhrať jednu bitku ešte neznemená nič, dá mu to pocítiť, dá mu pocítiť kam ako prišelec v tejto hre patrí.

Nemá kráľovská krv, nemá nič, mohol by len získať jej priazeň, ale ani tá mu nebude slúžiť na nič. Až teraz spozná s kým sa zaplietol, až teraz spozná, čo znamená postaviť sa voči skutočnej sile.

Keď vstúpila dovnútra obradné ohne už horeli, jej minister na ňu čakal v prednej časti kruhu, jej bojovníci boli rozmiestnení tak ako zvyčajne, čiastočne obklopený jeho vlastnými. No ani jeden z nich akoby necítil tú vernosť, ktorú poznala ona, keď hľadela do tváre svojich bojovníkov, svojich mužov a žien.

Necítila z nich to isté chladné odhodlanie, tú istú túžbu bojovať za niečo, čo bolo priveľmi blízko jej srdca.

„Princezná Livia..."

Ohlásil ju jeden z jej poradcov. Zopakoval len ten titul, ktorý bolo nevyhnutné vysloviť. Tak to bolo u nich zaužívané, tak si to priala aj ona.

S hrdo zdvihnutou hlavou sa dívala naňho, na bojovníka, ktorý si už začínal myslieť, že ju porazil, len jediným dotykom.

To sa však nestane, nikdy ju neporazí, nikdy nedovolí, aby získal všetko čo po práve patrí jej rodu.