Bojovníčka

2. kapitola 2

***

Do hľadiska pomaly prichádzali poslední hostia. Zazrela aj svoju sesternicu kráľovnú Aislyn, ktorá si nenechala ujsť príležitosť na to, aby sa mohla objaviť na jej dvore. Za iných okolností by nebola ochotná jej to povoliť, ani na naliehanie svojho ministra, ani rady starších, ktorá stále ešte nerozumela jej hnevu voči nej, nerozumela jej túžbe zničiť ju, ktorú nemohla zmeniť ani spoločná minulosť spojená s ich detskými hrami.

Nikoho tak veľmi nedokázala nenávidieť ako tú, ktorej zdanlivá krehkosť si všetkých bez väčšej námahy podmanila.

Závidela jej, tú ladnosť jej chôdze, to ako elegantne sa pohybovala v šatách, ktoré zvýrazňovali jej ženskosť.

Ich pohľady sa stretli a ona cítila, ako jej srdce prebodlo ostrie sklamania, keď letmo zazrela muža, ktorý držal kráľovnú za ruku.

Keď videla ten výraz triumfu v jej pohľade, ktorý jej nikdy za žiadnu cenu nedokáže odpustiť. Kým ona bola stvorená, aby si získavala srdcia svojho ľudu, Livia si musela všetko zaslúžiť len pomocou sily, ktorá jej bola daná do daru, ako prekliatie, ktoré sťažovalo jej postavenie ženy.

Ona však myslela len naňho, na to, že toto vyjadrenie náklonnosti bude mať dôsledky, ktoré aj on sám pocíti na vlastnej koži.

Zvolil si odev podľa miestnych zvykov, podľa tradície, ktorá bola známa v ich svete, aj v tých ostatných.

Zahalil si tvár, tak ako to zrejme urobí aj jeho pán, na znak úcty k nemu. On ako sluha dvoch pánov bol nútený dodržiavať tento druh protokolu.

Mal však insígnie veliteľa, ktoré mala možnosť poznať a váhou aj výškou zodpovedal osobe, s ktorou mala možnosť hovoriť.

A ona pochopila, že zrejme ani pán so Severu dnes svoju tvár neukáže, že sa bude držať tej tradície a zvolí si podobu, ktorú ako jedinú všetci poznajú, jeho masku, masku, ktorú nemôže nosiť nikto iný. Len jeho služobník má právo na nosenie skromnejšej kópie.

Dúfala, že svojmu nepriateľovi bude môcť hľadieť do tváre a vedela, že bude mať na to aj právo, ak sa jej podarí zvíťaziť, bude musieť pred všetkými odhaliť svoju podobu, nielen pred svojím dvorom a pred niektorými vyslancami.

Nielen vtedy, keď sa mu to bude hodiť.

Jej pohľad sa dotkol aj kňaza, ktorý čakal na výsledok súboja, kňaza, ktorý zmení porážku na víťazstvo a spojenie rodov, ak on bude ochotná prehrať.

Čo ani zďaleka nemala v pláne urobiť.

Pán zo Severu sa nestane kráľom, aspoň nie dnes, aspoň nie vládcom jej kráľovstva.

Jednou rukou vzala z podstavca svoju palicu.

Boj s palicami, ktorý bol tiež súčasťou tradície znamenal boj bez skutočnej obete. Obetovaná mohla byť len česť, len česť, ktorú bude musieť jeden z nich zložiť k nohám toho druhého.

Symbol skutočnej pokory.

Skôr než stihla pozdraviť publikum, aspoň tú časť, na ktorej záležalo jej, konečne ho uvidela.

Vstúpil do arény, čiastočne sprevádzaný šumom, ktorý nebol ani priazňou, ani odporom, ale skôr znepokojením.

Jeho temná maska, akoby sa dívala len na ňu.

Len na ňu, akoby sa ju snažil zhypnotizovať pohľadom, márne potlačila zachvenie pri pohľade na svojho súpera, možno prvého skutočného súpera, ktorý sa jej mohol vyrovnať.

Jeho telo čiastočne odhalené, bolo telom obávaného bojovníka. Bola ním čiastočne priťahovaná, čiastočne zmätená tou novou nádejou, že jej srdce sa predtým mohlo zmýliť, že predtým bolo len oklamané jej vlastnými túžbami.

Nikdy sa však nevzdá tej možnosti, že by sa mohla stať víťazkou, tej možnosti, že by jej mohol padnúť k nohám, Pán zo Severu, ten ktorého sa obávajú aj tí najmocnejší, ten ktorí nemá kráľovskú krv, no jeho armáda si podmaňuje jeden svet za druhým.