Bojovníčka

2. kapitola 1

Jeho pán sa bude musieť veľmi snažiť, aby vyviazol zo cťou, pred mocou jej rodu sa museli skloniť aj tí, ktorým kolovala v žilách krv skutočných bojovníkov, krv kráľov. Nebude sa báť nikoho, nesklonila sa pred nimi, tak prečo by ju mal zaujímať práve on.

Pán so Severu bol oproti ním len bezvýznamnou inštanciou.

To, že sa chce stať kráľom však bolo všeobecne známe, no nestane sa tak prostredníctvom nej, to nebola cena, ktorú by bola ochotná zaplatiť za mier so svojou sesternicou či kýmkoľvek iným.

„Odvaha vám rozhodne nechýba, pane..." jeho sebavedomý postoj ju dráždil viac než čokoľvek iné, možno preto nedovolila, aby sa pred ňou sklonil a pobozkal jej ruku, akoby toto gesto neprislúchalo práve jemu.

V jej očiach bol práve on tým barbarom, ktorý však... spôsobil, že jej srdce bilo rýchlejšie než kedykoľvek predtým.

Rýchlejšie než počas tých najhorších bojov.

„Prečo si to myslíte? Prečo si myslíte, že zložiť vám poklonu by malo byť považované za hrdelný zločin?"

V jeho prípade zrejme áno, keď sa na ňu díval takým spôsobom zdalo sa jej, že si zaslúži ten najhorší trest.

Priala si to.

Priala si, aby on bol jej vyzývateľom, priala si to viac než čokoľvek iné, stáť mu po boku v aréne a dovoliť, aby... nad ňou zvíťazil.

Tá myšlienka bola tak znepokojivá až sa sama pred sebou zahanbila, nemala by takto premýšľať, nemala by niekomu dávať takú šancu len preto, že neskôr by mohla ľutovať, keby...ho stratila, keby stratila tú možnosť s ním opäť aspoň len bojovať.

On však teraz už takmer pokorne čakal na jej odpoveď, dokonca prijal aj jej urážku s takým pokojom, akoby on sám vedel, že je pánom situácie už teraz.

„Ste na mieste, ktoré patrí nám, na mieste, ktoré ste ešte nedobyli..." pripomenula mu, aj keď to nezodpovedalo jej zvyčajným spôsobom.

Dráždiť nepriateľa, či už na svojom území alebo na cudzom predtým považovala za zbytočné plytvanie jej vlastnými silami.

„Som na mieste, ktoré sa páči vám, chcel som ho spoznať, spolu s vami... Patrí mi tak, ako patrí všetkým... Nie viac než vám, nie viac než tým ostatným..."

Jeho náhla ochota v nej ešte viac podmienila pocit ostražitosti. No zároveň aj akúsi temnú túžbu, túžbu, ktorej ledva dokázala čeliť, akoby na istý čas bola len ženou, len ženou, ktorá túžila bližšie spoznať toho, koho si proti jej vlastnej vôli vybralo jej srdce.

„Aj on premýšľa tak ako vy?" opýtala sa ho, keď pristúpil tak tesne k nej, až cítila ako ju jej vlastné srdce zrádzalo viac než kedykoľvek predtým.

Milovať nepriateľa, ktorý jej nepatrí, toho bola teraz schopná aj ona. Milovať ho aj napriek tomu, o čo ju požiadal.

„Možno áno, možno nie, sama to budete môcť zistiť..."

Opäť k nej natiahol ruku, no tentoraz sa neodtiahla, hľadela mu do očí a dovolila teplu toho dotyku, aby ju ovládlo, aspoň na chvíľu, aspoň na chvíľu si chcela byť istá, že ju jej srdce len klame, že sa s ňou len kruto zahráva.

„Veríte si, až priveľmi, neobávate sa pádu?"

„Padáme preto, aby sme mohli vstať..."

Odpoveď, ktorá by ju prinútila premýšľať, keby jeho dotyk tak náhle nebol dôvernejší.

„Tak prečo... tak prečo potom žiadate niečo, čo vám nemôžem splniť, ani kvôli mieru, ani kvôli krvi ktorá bola preliata... krvi, ktorú nič nedokáže zmazať..."

Túžila aj po jeho úprimnosti, po odpovedi, ktorá by zahasila ten oheň, ktorý v nej narastal, ten oheň, ktorý dokázal všetko zničiť, ale aj zúfalo túžiť, zúfalo túžiť práve po nedosiahnuteľnom.

Odpovedal jej bozkom, bozkom, ktorý zničil všetky pochybnosti o tom, že by sa mohla vyliečiť, bozkom, ktorý rozochvel všetky túžby a ona bola viac ženou než princeznou, viac ženou než zástupkyňou svojou vlastného ľudu, keď jej srdce, stále opakovalo, prečo, prečo by malo byť zranené, prečo by nemohlo byť vyliečené, aspoň jeden jediný raz.

Unikla, unikla z jeho objatia, ktoré by ju mohlo zviazať, unikla z objatia, ktoré by mohlo byť predzvesťou jej skutočného pádu.

Dovolil jej uniknúť a ona si nepriala nič iné než zostať, keď ju jej myseľ viedla ďalej od neho, ďalej od svojej prvej lásky, ďalej od svetla a skôr do tmy.

***

Ranný chlad sa dotkol jej bojového odevu, keď odhodlane vstupovala do arény, ktorú počas noci vytvorili pre dôležitý súboj.

Vždy to tak bolo, po celé veky bola táto tradícia živá, moc mohla byť porazená len mocou, ich rod mohol byť spojený len so silou, ktorá by ho mohla poraziť, keď tu bola tá možnosť, spojenie bolo nevyhnutné.

Teraz už len čakala, na svojho súpera.

Na súpera, ktorý rozhodne o jej osude alebo ona o tom jeho.