Dieťa štyroch živlov |book 4|

Jedenásta kapitola: Drew?

Po škole som sa vybrala na cintorín. Dnešné počasie bolo na prvý október nezvyčajne teplé a aj vzduch bol celkom príjemný. Kto iný by to samozrejme mohol zariadiť, ak nie ja?

Stála som pri Drewovom hrobe a civela naň. V hlave sa mi premietali všetky spomienky a zážitky, ktoré som s ním prežila. Po asi dvadsiatich minútach som sebou od ľaku mykla, lebo sa za mnou ozval veľmi známy hlas. Otočila som sa a vtedy som takmer spadla z nôh.

,,Drew?"

Samozrejme, že to nebol naozaj on, no aj tak som sa potešila. ,,Čo...?" ,,Som tu, aby som ti niečo prezradil. Viem, že som ti svojím odchodom v deň katastrofy zlomil srdce a je mi to úprimne ľúto. Vždy som ťa miloval a nikdy som ti neklamal. Raz príde tvoj čas - je jedno, v akom zmysle - a je len na tebe, ako to prijmeš. Nenechaj sa ničím a nikým zastaviť, ži najlepšie, ako budeš vedieť, pretože nikdy nevieš, kedy sa poslednýkrát nadýchneš. Hoci ťa už nemôžem vyobjímať, konečne sa dozvieš čosi, čo ťa oslobodí a dá tvojmu životu krídla. Viem, čakala si pridlho morená neistotou, ale neboj sa, všetko má svoj zmysel. Už nikdy ma neuvidíš, no každú noc sa ti prisním. Už navždy by som chcel žiť len pre teba. Pri pohľade na teba mám srdce plné lásky a hrdosti. Kráčaj ďalej v ústrety krásnemu životu, neboj sa ho, dá ti všetko, čo budeš potrebovať... Milujem ťa." Toto povedal a zmizol. Nezmohla som sa na slovo, stála som tam a prehĺtala slzy dojatia. Pozrela som sa na oblohu. Uvidela som dúhu. Uvedomila som si, že Drew má pravdu. Musím začať žiť.