Dieťa štyroch živlov |book 4|

ôsma kapitola: Čo sa stalo?

Piatok, 21. september, 16:06

Sedeli sme s Drewom v jeho izbe. Všetci traja dospelí boli ešte v práci, takže sme museli vymyslieť nejakú činnosť, ktorou by sme sa zabavili. Rozmýšľala som, ale nič ma nenapadlo. Vyvolávať duchov? To nechcem riskovať. Pozerať fotoalbumy? Drew žiadny nemal...

,,Mám to!" zvolal Drew odrazu. So zvedavým pohľadom som sa k nemu otočila. Drew sa usmial a z malej skrinky pri jeho posteli vytiahol Monopoly. Usmiala som sa. ,,Super. Len neviem, ako sa to hrá." Pre Drewa to nebol žiadny problém. Ochotne mi vysvetlil pravidlá hry, ktoré boli síce komplikované, ale ja som ich zvládla pochopiť. Nakoniec hra dopadla tak, že som zbankrotovala a víťazom sa teda stal Drew.

---

Pondelok, 24. september, 6. hodina, chémia

,,Emma Wind!" vyvolala ma učiteľka. Mala som ísť odpovedať. Zhlboka som sa nadýchla. Počasie bolo až doteraz pokojné a slnečné. Teraz som vonku videla veľké oblaky, ktoré slnko začali zakrývať.

Vstala som a podišla k tabuli. Dúfala som, že mi učiteľka nedá nič ťažké...

,,Tak, Emma, povedz mi, čo všetko vieš o kyselinách." Stuhla som. Dokelu! Na kyseliny som sa včera ani len nepozrela. No nič. Budem musieť improvizovať.

---

Nakoniec som dostala dvojku, rovnako ako Drew pri minulej odpovedi. Spolu sme si tľapli a pobalili sa, keďže bol už koniec hodiny.

---

Utorok, 25. september, 7:20

Spolu s ostatnými som sedela na lavičke pred triedou. Čo bolo divné, bolo to, že Drew ešte v škole nebol. Vždy totiž prišiel do školy skôr ako ja. Vytiahla som mobil a napísala mu:

Ide si? Cakam ta tu uz 5 minut

Ani som si nevšimla, že mi korektor slov automaticky zmenil slovo kde na ide. Ale to bola drobnosť. Dôležitejšie bolo, že Drew nebol v škole.

Na jeho správu som čakala až do začiatku hodiny, ale neodpísal mi. Napadlo mi, že možno zaspal a správu si neprečítal. To ma nakoniec celkom upokojilo a tak som sa plne sústredila na hodinu.

---

Keď som prišla domov (teda, do môjho dočasného domova), počula som Drewovu mamu, ako plače. Vošla som do obývačky, kde bol pri nej aj Drewov otec.

,,Čo sa stalo?" opýtala som sa ich zmätene. ,,Sadni si." povedal mi Drewov otec a ja som ho počúvla. ,,Vieš, Emma... Drew... je v nemocnici. Kvôli rakovine. Upadol do bezvedomia." Na tvári sa mi objavil kamenný výraz, no po chvíli som sa spamätala. ,,Tak... tak poďme za ním..." navrhla som a pevne dúfala, že obaja budú súhlasiť. Tak sa aj stalo.

---

Prišli sme do nemocnice. Upravila som si vlasy, ktoré mi rozstrapatil silno fúkajúci vietor. V tejto chvíli som ho nedokázala ovládať, hoci som sa snažila byť pokojná.

Po dlhom vyjednávaní mi lekár aj Drewovi rodičia dovolili byť v izbe s Drewom osamote.

Sedela som pri ňom na stoličke a počúvala všetky tie pípajúce prístroje. Neplakala som, na to som nemala chuť a zatiaľ ani dôvod. Navyše som musela ovládať svoju silu. Keby som sa rozplakala, možno by prišiel ďalší hurikán...

Sedela som na stoličke asi trištvrte hodinu, keď sa zvuk prístrojov zmenil. Už nepípali pravidelne každých pár sekúnd a to ma vydesilo. Vedela som totiž, čo to znamená.

Drewovi sa zastavilo srdce.

Ako blesk som vybehla z izby a bežala za lekárom, alebo aspoň za rodičmi. Našťastie, boli tam všetci. Vychŕlila som zo seba, čo som uvidela na prístrojoch a lekár si okamžite zavolal niekoľko sestričiek. Všetci sa rozbehli k Drewovej izbe.