Dieťa štyroch živlov |book 4|

Deviata kapitola: Zbohom, Drew

O 32 minút neskôr

Za polhodinu som sa celkom stihla upokojiť. Zhlboka som dýchala a snažila sa myslieť na to, že všetko bude v poriadku.

Keď do mňa drgol Drewov otec, všimla som si lekára, ako nervózne kráča k nám.

,,Je mi to ľúto..." začal, keď k nám prišiel. Drewova mama sa znovu rozplakala a čo sa týka mňa... cítila som, ako sa všetka moja nádej rozplynula vo vzduchu. Ešte párkrát som sa zhlboka nadýchla a potom som si povedala, že sa cez to jednoducho musím preniesť. Ak nechcem privolať ďalší hurikán...

---

Keď som si dokončila všetky úlohy, zazrela som cez okno Beátu (konečne som sa dozvedela meno Drewovej mamy), ako vonku vešia bielizeň na sušiak. Vyšla som von.

,,Pomôžem vám s tým..." prihovorila som sa jej a po krátkom presviedčaní mi dovolila, aby som to urobila za ňu.

---

Streda, 26. september, 4. hodina, geografia

Geografiu nás učila triedna. Matiku sme s ňou dneska nemali, takže o Drewovej smrti som jej musela povedať teraz.

Zdvihla som sa zo stoličky a prišla k učiteľke, keď sa pýtala, kto chýba. Povedala som jej o všetkom, čo sa včera stalo. Učiteľku to zrejme dosť vyviedlo z miery. Potom to oznámila aj zvyšku triedy.

,,A teraz už prejdeme na geografiu. Kto vie z minulej hodiny, akú polohu má turecké mesto Istanbul?" začala triedna, no ja som ju už nepočúvala. Myšlienkami som sa vrátila v čase. Znova som bola u Drewa v nemocničnej izbe. Odpočívaj v pokoji, Drew Northmore, povedala som si v duchu.

Keď prišla učiteľka cez prestávku po 5. hodine do triedy, povedala, že zajtra bude v škole rozlúčka s Drewom, takže budeme v škole len jednu alebo dve hodiny.

---

Štvrtok, 27. september

Vstúpila som do budovy školy. Nevyzeralo to tu ako v bežný školský deň. Všetci žiaci stáli na chodbe a väčšina z nich bola úplne ticho. Nečudujem sa tomu, pretože Drew mal veľa priateľov a bol na škole obľúbený.

Našla som svojich spolužiakov a pripojila som sa k nim. Kútikom oka som pritom zahliadla riaditeľku, ako sa o niečom rozpráva s našou triednou a ukazuje jej nejaké papiere.

,,Ako to berieš? Vyzeráš úplne v pohode..." vytrhla ma Sarah z môjho pozorovania. ,,Ale prosím ťa... celú noc som preplakala. Vôbec nie som v pohode..." zaklamala som. Bola som si istá, že keby som jej povedala celú pravdu, považovala by ma za bezcitnú. A nielen ona.

Riaditeľka predstúpila pred mikrofón. ,,Vážení kolegovia, milí žiaci," začala. ,,Dnes sme sa tu zišli, aby sme si uctili pamiatku Andrewa Northmorea, skvelého spolužiaka, študenta a taktiež milujúceho človeka. Vždy viac dával ako bral a bol ochotný pomôcť každému človeku v núdzi. Nech bude jeho srdce povznesené a duša voľná. Andrew Northmore, vedz, že sme ťa všetci mali radi. Navždy ostaneš žiť v našich srdciach. Odpočívaj v pokoji."