Dieťa štyroch živlov |book 4|

Piata kapitola: Prichádzajúca katastrofa

Štvrtok, 20. september, 5. hodina

,,Tereza, čo je s tebou?" opýtala sa učiteľka na biológii. Tereza bola práve pri tabuli a nevedela ani ceknúť. Nemala urobenú ani domácu, ktorých nám učiteľka už teraz dávala neúrekom. Zatiaľ čo z iných predmetov sme nemali ani jednu. Ja som však bola ako taký chameleón. Vedela som sa prispôsobiť požiadavkam každej učiteľky.

,,Emma!" zavolal na mňa Drew cez prestávku a sadol si ku mne. ,,Ale teraz pravdu. Čo ti včera bolo?" ,,Už som ti povedala..." ,,Emma, neklam mi. Meghan mi povedala, že si bola od biológie nejaká divná. Takže von s tým." Drew na mňa hodil podozrievavý a zároveň zvedavý pohľad. Povzdychla som si. Spomenula som si na Aglaiine slová a takmer nebadateľne som pokrútila hlavou. ,,Drew... nemôžem ti to povedať." ,,Prečo?" ,,Ja... neviem. Ehm, teda... proste nemôžem." ,,Vieš, že mne môžeš povedať všetko." ťahal zo mňa Drew. Znova som pokrútila hlavou. ,,Toto nie." ,,Prečo? Čo také hrozné by sa stalo?"

,,Drew, Emma, postavte sa prosím." prerušila nás učiteľka a konečne ma tým vytrhla z premýšľania nad včerajškom. Až som sa jej skoro zľakla. Kedy stihla prísť?

---

Drew sa rozhodol, že poobedie znova strávi u nás. Zrejme chcel zo mňa vytiahnuť čo najviac vecí ohľadom včerajška, s čím som absolútne nesúhlasila, ale povedala som si, že mu nebudem brániť.

Na večeru sme mali pečené mäso so slaninou a zemiakovou kašou. Ja som nezjedla takmer nič. Nechápala som, prečo ma celé to ,,záhadné zistenie" tak vyviedlo z miery. Veď by som mala skákať od radosti. Mám predsa moc, akú nemá nikto na svete...

---

,,Prečo mi to nemôžeš povedať?" opýtal sa ma Drew ešte raz. ,,Ja... ehm... stalo by sa niečo zlé..." vysypala som zo seba nakoniec. ,,Čo?" ,,Ja... ja neviem..." ,,Ako môžeš vedieť, že sa stane niečo zlé, keď ani nevieš čo? A vôbec... čo už také kaastrofálne by sa mohlo stať, keby si mi povedala jednu jedinú vetu?" Drew bol zrejme už dosť vytočený, že pred ním skrývam - podľa neho - úplnú maličkosť.

,,Nebaví ma to, Emma. Nebaví ma stále to z teba ťahať..." ,,Drew... musíš rešpektovať, že ti jednoducho niečo nechcem povedať..." Ale on ma nepočúval. Zdvihol sa z postele a smeroval ku schodom. Bežala som za ním, ale on ma odstrčil a zišiel dolu po schodoch. Už som nemala šancu ho zastaviť. Len som sa beznádejne nahla cez zábradlie a sledovala ho, ako mizne za bielymi dverami. Zavrela som oči a oprela sa o zábradlie chrbtom. Štvalo ma, že Drew zapáral do takýchto maličkostí. Najdivnejšie na tom bolo to, že to nikdy predým nerobil.

---

Zišla som dolu do obývačky a prisadla si k otcovi, ktorý práve v telke pozeral rugby. Neviem prečo, ale teraz som potrebovala jeho prítomnosť, hoci som vedela, že sa ma bude pýtať dvesto miliónov otázok.

,,Čo sa medzi vami stalo?" Presne, ako som predpokladala. ,,Prosím ťa, neriešme to." Snažila som sa mať hlas úplne pokojný, ale v mojom vnútri to vrelo ako v hrnci.

Po krátkej chvíli som dostala ďalšiu otázku.

,,Naozaj sa o tom nechceš baviť?" To ma už vyburcovalo. ,,Otec!" skríkla som naňho. ,,Prestaň sa ma stále niečo pýtať! To, čo sa stalo, je len naša vec!" kričala som na celý dom. Potom som sa urazene zodvihla z gauča a vyletela po schodoch do izby. Zabuchla som za sebou dvere.

O asi 2 minúty nato prišiel do mojej izby otec. ,,Čo chceš?" osopila som sa naňho. ,,Pozri sa von oknom."