Bežala som lesom.
Nezaujímala som sa kam bežím.
Len som bežala.
Cez slzy som skoro vôbec nevidela. Stromy sa okolo mňa míňali a už som ani nevedela kde som. Aj keď som les poznala, keďže som tu trávila veľa času, ale do tejto časti som nikdy nechodila.
Po čase som prestala aj plakať. Keď som už nevládala, zastala som a poobzerala sa okolo seba. Hlavou mi opäť začali behať myšlienky o tom čo povedali rodičia a zase som sa rozplakala. Zviezla som sa na zem, tvár si skryla do dlaní a plakala. Rozmýšľala som o tom čo sa stalo, ako to vyriešim, čo budem teraz robiť ďalej, a čím viac som o tom rozmýšľala tým viac sa mi chcelo plakať. Slzy sa mi liali z očí a stále neprestávali. Už ma začínala bolieť hlava a oči som mala červené a opuchnuté.
Zrazu som začula ako zašuchotalo lístie. A keďže bol už večer zdalo sa mi divné, že by bol niekto v lese. ( Ja viem som tu aj ja ale ja som divná.) Začala som sa obzerať okolo seba no v tme som nič nevidela. Zrazu som začula vrčanie. Začala som sa báť. Vrčanie sa približovalo a nakoniec prestalo. Za sebou som začula prasknutie a rýchlo som sa otočila.
Za mnou stál obrovský vlk.
Ahojte
Toto je môj prvý príbeh tak prosím berte na to ohľad.
Tento prológ je trochu krátky ale ostatne kapitoly už budú dlhšie.
Love Miškiss
YOU ARE READING
SOULMATE LOVE
WerewolfSpriaznená duša. Raz som čítala knihu. Bola to kniha s absurdnými otázkami. A jednou z tých otázok bolo: Majú ľudia spriaznenú dušu? A odpoveďou bolo: Ak je to tak, všetci zomrieme samy. Aká je asi pravdepodobnosť že svoju spriaznenú dušu stretnete...
