Trochu utrápený pohľad sa začal rozjasňovať do prekvapenia.
"Peter?" Usmiala sa. Vlasy mala stále neposlušne strapaté a vlnité, už kratšie, iba pod uši. Boli hnedé, s ryšavými odleskmi. Ani oblečenie už nebolo také nápadné. Krátky kabátik škoricovej farby, pod tým svetlozelený hrubý rolák, legíny tmavozelené a k tomu vysoké svetlohnedé horské topánky.
Oprava, stále bolo dosť nápadné. Jej tvár zrazu akoby zažiarila. Na tvári sa objavil tak sladký a krásny úsmev.
"Peter! Nemôžem tomu uveriť." Vrhla sa mi do náručia a jej ruky ma objali. Bolo to tak náhle a tak neskutočné, silno som ju objal a vôbec sa mi nechcelo prestať. Kútikom oka som zachytil sestričkin úplne divný výraz.
"Môžete ísť, ja to vybavím." Povedal som smerom k nej a už som privrel oči a vychutnával si jej pevné objatie. Mal som tak divný pocit ako hladný, čo našiel kúsok koláča. Ako dobre mi je pri jej objatí.
"Ty si,...wau ty si.."
"Lekár. Áno." Ach, super chvíľa skončila. Stále bola pri mne. Ruky mala na mojich ramenách a so širokým veselým úsmevom sa mi dívala do tváre.
"To je úžasné, ja som vedela, že niečo dokážeš a teraz si lekár." V očiach jej hrali iskričky.
"No hej." Jej ruky opustili moje ramená a ja som za nimi smutne hľadel. Povzdychol som si, kým som sa vrátil k pohľadu do jej očí. Žiarili, ale aj tak vyzerali unavene.
"A ty? Čo robíš? Kde si? Neviem o tebe nič. Aj som sa snažil, ale akoby si sa vyparila." Sklopila zrak.
"No, vypadla som." Stíchla. Naznačoval som pohľadom, že to mi nestačí, chcem vedieť viac. Stisla pery.
"Presťahovala som sa ku starkej a začala pracovať."
"Kde?"
"Ty si nejak zvedavý." Usmiala sa.
"Divíš sa? Boli sme partia a zrazu jeden člen zmizne a nikto o ňom nič nevie. Vieš, že sa dodnes stretávame? Aspoň dvakrát do roka. A inak Paťo s Danou sa dali dokopy, verila by si tomu?"
"To čo sa škádlívá....."
"...rado se mívá." Dokončila za mňa a obaja sme sa zasmiali.
"Oni vtedy fakt boli na nože, vždy sa len naťahovali."
"Dana skončila bakalára a vzali sa. Pôsobia, že im to fakt funguje." Pokývala hlavou s úsmevom. Akoby si pred očami premietala staré časy. Jej úsmev pôsobil nostalgicky, až smutne. Cítil som sa ako pred rokmi. Ako to, že city sa iba tak nevyparia? Mal som chuť ju potešiť, ako tu bezradne stála. Objal som ju okolo ramien.
"Eeerin." Povzdychol som si. Zrazu mi nenapadalo nič, čo by bolo vhodné. Niečo mi napovedalo, že jej príbeh nie je obzvlášť veselý.
"Tak ako si sa mala ty?" Dvihla na mňa svoje veľké oči.
"V pohode, nemaj boja." Musela vycítiť, moje myšlienky a snažila sa usmiať.
"Ale nič zaujímavé. Iba práca, práca. Do práce a spať. Urobila som si nejaké rekvalifikačné kurzy, vystriedala niekoľko zamestnaní."
"A súkromie?" Asi som to trepol príliš rýchlo, možno príliš nevhodne, ale chcel som to vedieť.
"Nič zaujímavé." Silene sa zasmiala.
"Bolo zopár vzťahov, ale ako si naznačil niekedy dávno, samí magori. Už som nikdy nenašla tak dobrých kamošov, ako v našej partii."
"Tak prečo si sa niekomu neozvala? Všetci by ťa radi videli."
YOU ARE READING
Črepiny zúfalstva
Random"Ako vieš, že si už na úplnom dne?" "No, keď už nevidíš ani náznak svetla. Iba tma, chlad a beznádej. A ešte jedna vec..." "Aká?" "Vieš, že nie je žiadna šanca, žiadna možnosť, že sa to niekedy zmení." Posledné slová zneli ticho, ako mrazivý závan...
