Dvihla na mňa svoje veľké, tentokrát neskutočne unavené oči.
"Erin, čo sa deje?" Pokúsila sa o úsmev. Musím povedať, že ten pokus bol chabý a namiesto toho to bol najsmutnejší úsmev, aký som kedy videl.
"Nič, prepáč nestíhala som. Ako sa má mama?"
"To nehovor, že nič, veď si ako kôpka nešťastia."
"Všetko je v poriadku, tak ako sa má mama?" Uhla pohľadom, lebo sa v jej očiach zdá sa začali zračiť slzy.
"Jej stav je rovnaký, nezhoršil sa a ani sa nezlepšil. Stále má teploty, čakáme či zaberú antibiotiká, ak nie tak to bude trochu problém a skúsia ich zmeniť, ale to až neskôr, teraz ty."
"Môžem ísť za ňou aspoň na chvíľu?" Pozrela prosebne. Mal som pravdu, oči sa jej leskli ako kvapky rosy.
"Poď." Objal som ju kolo pliec a odprevadil až na JIS-ku. Ostal som v izbe a sledoval ju. Oči jej zmäkli hneď ako sa na ňu pozrela. Prihovárala sa jej, ako keby jej rozumela, ako keby jej mohla odpovedať. Hovorila o počasí, o nejakých deťoch v parku, vlastne nič o sebe. Držala ju za ruku a rozprávala. Stál som tam a díval sa na ňu, na jej pery, pohľad, ruky. Takmer deväť rokov? Rozpráva sa s ňou takto, díva sa na ňu, stará sa o ňu, už tak dlho? Čo ju pri tom poháňa, ako sa vyjadrila jej vzťahy boli nič moc, tak čo ju drží nad vodou? Bol by som ja schopný takého niečoho?
Pobozkala ju na čelo a pozrela na mňa. Asi je koniec návštevy. Odtiahol som sa od steny, o ktorú som sa opieral, nohy ma boleli.
"Ďakujem ti." Povedala s tým svojim smutným úsmevom, keď sme už kráčali po chodbe. Vzdychol som si, ťažko sa mi pozeralo na to aká je smutná a unavená.
"Niet za čo Erin, kiež by som mohol urobiť viac." Objal som ju okolo pliec.
"Ale len tak sa ma nezbavíš, porozprávaš mi čo sa deje, pozývam ťa na kávu."
"Ale..." Zaprotestovala.
"Žiadne ale, vyzeráš hrozne a nesnaž sa mi nahovoriť, že sa nič nedeje." V očiach mala obavy.
"Ale, ty nepotrebuješ ísť domov? Určite ťa niekto čaká. A určite si hladný, viem, že si bol vždy hladný." Trochu sa usmiala. Konečne trochu reálny úsmev.
"Fajn, tak ťa pozývam na večeru. A tamto si nerob starosti, Sima si určite poradí. Ty si teraz dôležitejšia." Napadlo mi, ako ma včera čakala, pche, s kamarátkou skôr čakala na stejky, ako na mňa.
"Nie, to nerob." Usmial som sa povzbudzujúco. Prečo nie? Cítim, že to potrebuje. Aj ja to potrebujem.
"Pšt, už je rozhodnuté." Zaviezol som nás do jednej malej reštiky medzi bytovkami, kde som sa už bol párkrát najesť a varili tam dobre. Posadili sme sa do boxu v rohu, kde sme by sme mali mať pokoj. Reštika bola poloprázdna.
"Čo si dáš?"
"Ale naozaj, Peter."
"Nerob drahoty, môžem ťa pozvať nie je to nič neskutočné. Dobre sa najeme a ty mi porozprávaš, čo sa deje. Tak rýchlo, čo si dáš, lebo ti objednám ja." Rezignovane vzdychla a pozrela do jedálneho lístka.
Jedlo nám priniesli rýchlo, bolo to chutné a ja som ju nechal sa najesť, aby si nekazila chuť do jedla, lebo to ako vyzerala a aké unavené mala oči, svedčilo iba o jednom. Ten problém nebude malý.
"Tak čo, chutilo?" Ozval som sa, keď zložila príbor. Trochu hanblivo pozrela, zase sa pokúsila o smutný úsmev.
"Áno, ďakujem."
ESTÁS LEYENDO
Črepiny zúfalstva
De Todo"Ako vieš, že si už na úplnom dne?" "No, keď už nevidíš ani náznak svetla. Iba tma, chlad a beznádej. A ešte jedna vec..." "Aká?" "Vieš, že nie je žiadna šanca, žiadna možnosť, že sa to niekedy zmení." Posledné slová zneli ticho, ako mrazivý závan...
