Črepiny zúfalstva

Mama vypadni!

"Nenávidím ťa! Vypadni z môjho života! Vypadni z mojej izby!" Vrieskala na mňa a sotila ma von z dverí.  Ako môže?!  Som jej mama. Robím pre ňu prvé aj posledné. Tresla dverami rovno pred mojím nosom. Otvorila som  ich znova.

"Prestaň! Ako mi to môžeš povedať?  Som tvoja mama .Keď  niečo potrebuješ tak som ti dobrá, ale keď chcem aby si sa učila, alebo poupratovala, alebo keď ti hovorím, že nerobíš správne, tak ma zrazu nenávidíš?! Chcem pre teba len to najlepšie."

"Vypadni!" Bolelo to, jej slová veľmi boleli.

"Nie! Nechcem, aby si si zničila život. Čo to nechápeš?! Chcem pre teba dobre."

"Vypadni! Ty chceš dobre ? Jasné! Ty hovno vieš, čo je pre mňa dobré."

"Nechcem, aby si si pokašľala život, oni ťa iba využívajú. Pozri ako sa chováš. Len s nimi si každý deň a škola nič, máš kopec zlých známok. Už mi volala triedna, že sa jej niečo nezdá."

"Ty nechceš, aby som mala kamarátov? Som mladá chcem si užívať. Ja nemôžem za to, že ty si si neužila, že nevieš aké to je. Triedna je krava."   

"Užívať si? To musíš každý deň sedieť v bare na kávičke a každý víkend  s partiou na diskotéke?"

"Choď aj ty, kto ti bráni."

"Koľkokrát som ťa volala, ale ty na mňa nemáš čas. To chcem tak veľa od svojej dcéry. A vieš vôbec koľko to stojí peňazí? Skúšala si si na to zarobiť, aké je to ľahké? "

"Jasné, môžem ísť zarábať aj teraz a vysrať sa na školu. To chceš?! To ty ma nútiš ísť na výšku." Začínalo ma bolieť hrdlo, ako sme po sebe kričali.

"Vieš dobre že nie. Chcem, aby z teba bol slušný človek.  To chcem až tak veľa, aby si sa neflákala a neopíjala a niečo v živote dokázala?"

"Teraz zo mňa urob ešte  alkoholičku nie? Ja v živote dokážem viac ako ty, neboj sa!  Ja neskončím ako chudera. Ako ty, čo má nezáživnú prácu a furd iba otravuje svoje deti, že chce byť s nimi. My chceme žiť. Nemôžem za to, že ty nemáš kamarátov." Dusili ma tie slová. Ja ich otravujem? Moja spoločnosť ich otravuje? Ja som chudera? Ja som pre nich chudera? Ja som sa sústredila na rodinu, obetovala som kvôli nim všetko. Nechcela som byť ako matky čo odložia svoje deti k babke, aby si mohli užívať život. Chcela som byť s nimi, s nimi sa tešiť rozprávať, s nimi si užívať. Tisli sa mi slzy do očí. Tie slová ma rezali zaživa. Hrozne to bolelo. Už som cítila ako mi stiekla slza. 

"Ako môžeš? To si vážne nič nevážiš? To pre teba nič neznamenám?"

"No jasné teraz sa začni ľutovať. Myslíš, že ja sa neviem rozplakať?  Stále mi iba vyčítaš a nadávaš na mňa, čo ja chcem je pre teba vzduch. Daj mi už pokoj. Čo sa nejdeš starať o svojho syna? Veď aj on chodí po vonku. Jemu nič nevyčítaš, samozrejme svojmu obľúbencovi nie? Iba do mňa stále rýpeš, lebo mňa neznášaš."  Zase mi zabuchla dvere pred nosom. Tentokrát som už nevládala otvoriť ich znova, akosi som nemala silu.  Cítila som na hrudi obrovskú bolesť a tlak.   Mne to hrozne ubližuje, čo to nevidí,?  Čo je bez srdca?  Ja ju ľúbim. Ja predsa nerobím rozdiely. Otvorila som dvere  do druhej izby.   Peter sedel  pred počítačom a hral so slúchadlami na ušiach. Myslieť si, e sa na mňa otočí a nebodaj bude milý, by bola utópia. 

"Peťo." Stiahla som mu slúchadla.

"Čo? Nemôžem, teraz hrám." Povedal mrzuto.

"Mal si sa učiť predsa, máš písomku z matiky."

"Potom."

"Kedy potom?  To si vravel aj pred hodinou, veď už je večer."

"Čo zas. Daj mi pokoj ! Som ti vravel, že nemôžem teraz, choď preč a  zavri dvere."  Pozerala som na neho, po lícach sa mi kotúľali slzy a on čumel do rýchlo sa meniaceho monitora pred sebou. Srdce mi gniavila nejaká neznáma sila. Vyšla som von a počula ako za mnou tresol dverami.