Črepiny zúfalstva

Čierna stena 2.

Bolo ticho.  Zdalo sa to ako hrobové ticho. Peter sedel na lavici a opieral sa lakťami o kolená.

Prečo?!
Prečooo?!
 Prikryl si  rukou ústa. Zase sa mu leskli oči. Privrel ich tak silno, ako len vedel. Akoby sa malo všetko zatlačiť niekde do tmy, niekde do čiernej diery. Najradšej by vrieskal, ale odpovede by sa aj tak nedočkal.  Bola jedna hodina ráno. Už ho trikát posielali domov, ale to predsa nemôže to... Prikryl si celú tvár, aj  keď ho nikto nevidel, ale mal pocit viny a hanby. Nemal odísť . Mal ostať doma. Mal dvihnúť hneď. Ale ako to mohol vedieť? Keby len tušil. 
Urobil  by všetko inak.
Ale ako inak? Ako? Vedel, že má dôležitú poradu. Musel by ísť. Raz by musel ísť. A teraz je všetko v riti! 

Prečoooo?! Prečo sa to stalo? Človek každý deň vstáva, snaží sa, teší sa. Zariadzuje si byt, berie hypotéky,  zarába, aby to mohol všetko splatiť. Pracuje a pracuje a načo je to dobré? Príde moment a už nič z toho nemá zmysel. Do riti, asi prídem o robotu, šéf vyzeral nasrato. A pritom mi je to vlastne jedno. Teraz na ničom už nezáleží. Sofia, Sofia, láska. Musel sa postaviť. Spomienka ako ju tam videl ho vystrelila z lavičky. Bože! 

Schúlenú na zemi, bez života,  v tej tme, na tvári bolesť. Myslel, že mu v tom momente roztrhne hruď a zase mal ten pocit. Keby ho vtedy neodstrčili a keby ju nepočul zastonať, tak sa asi zosype tam na dlážku ku nej.  Zachvátila ho panika, nevedel čo robiť. Do sanitky ho nepustili, nemohol jej povedať  ako ju miluje. Nemohol ju držať za ruku, pohladiť. Iba pár sekúnd, keď ju vyťahovali zo sanitky a viezli po chodbe. Iba vtedy stihol pár slov,  že všetko bude v poriadku. 

"Všetko bude v poriadku." Potichu to vyslovil. Znelo to duto a cudzo. Trápne, najhoršia a najodpornejšia lož ,akú môže človek vysloviť milovanej osobe.  Sofia, nepohnem sa od teba, ach.

Šťukli dvere. Do chodby sa vyšuchtala sestrička. 

"Ach, vy ste ešte tu? Vravela som vám, že neviem presne kedy ju prevezú a aj tak bude ešte mimo z narkózy.  A ani vás ku nej nepustia. Choďte domov. Tu nič  neurobíte."

"Ale ja nemôžem sestrička. Pochopte, prosím." Cítil ako sa mu zaslzili oči. Ďalšie slová boli už priduseným hlasom.

"Musím byť pri nej, keď sa preberie, hneď ako otvorí oči. Ja musím." Tá si iba vzdychla.

"Skúsim niečo zistiť, ale aj tak si myslím, že by ste urobili lepšie, ak by ste sa išli vyspať."  Táto bola aspoň prívetivá. Tá predtým bola poriadne sprostá. Ako môže byť sestrička sprostá k  ľuďom, čo tu trpia? Veď keby tu boli jej blízky, tak by sa pri takom chovaní zložila. To si tí ľudia neuvedomujú, že toto tu nie je iba práca? Že tu ide o životy? Chytil si čelo. V hlave mu poriadne trešťalo. Bol vyčerpaný a zúfalý. Mobil sa mu vybil. Posmešne si vzdychol. Tak vyhadzov mu povedia až zajtra. Jedine ho štvalo, že nezavolal svokre. Aj tak ma nemá rada. Uškrnul sa. Lenže Sofia má s ňou veľmi blízky  vzťah. Bude sa hnevať. Počúvať dnes o tom aký je idiot, že za to môže on. Ale ja predsa. 

Nemôžem.

Tak prečo si pripadám, ako by som mohol?  Petrovi skrútilo žalúdok. Mal by som niečo aspoň vypiť, hlava mu išla prasknúť. Dole na prízemí videl automat. Chvíľu váhal, ale nakoniec sa rozhodol, že to bude iba chvíľa. Bral schody po dvoch, čo ak by ju práve prevážali a a on to zmešká. Hodil mince a vzal si ľadový čaj. Hneď na to bežal hore. Bol tak zadýchaný, až sa rozkašľal.  Na prázdnej chodbe to urobilo poriadny hluk. Sestrička vykukla. 

"O chvíľu by mal prísť lekár a podá vám informácie. Dobre?"  Peter iba prikývol, snažil sa dusiť kašeľ v sebe, aby bol čo najtichšie. Keď sa mu to konečne podarilo, odkrútil vrchnáčik a pustil do seba tú chladnú tekutinu. Bolo to akoby cez neho prešla ľadová smršť. Akoby to nešlo dole hrdlom, ale padalo rovno ako vodopád, až na končeky prstov. Iba ľad a chlad. Zaznamenal pohyb na konci chodby. Prichádzal lekár. Bol starší, trochu zavalitý a oči mal unavené a opuchnuté. Videl ho druhýkrát. Prvýkrát na neho skoro skočil, keď Sofiu priviezli a chcel od neho odpovede, chcel vedieť čo sa deje, čo jej je? Jasné, že vtedy na neho lekár vybehol, nech ich nechá pracovať. Nemohol o Sofii ešte ani nič vedieť. Ale Peter bol  vtedy v amoku. Teraz bolo všetko iné. Obaja pôsobili ako po porážke v boji. Petrovi sa roztriasli ruky.